Víťazka súťaže Filantrop roka Miroslava Hunčíková. Snímka: HN/Pavol FuntálPrežila smrť svojej dcéry. Jej Gabika zomrela pred šiestimi rokmi. Miroslava Hunčíková videla, aké problémy musia rodičia riešiť a rozhodla sa pomáhať. Založila neziskovku Svetielko pomoci a včera sa stala Filantropom roka 2014. HN sú mediálny partner súťaže.
Rozhodli ste sa ísť cestou pomoci druhým ľuďom. Prečo?
Viedla ma k tomu osobná skúsenosť. Moja dcérka Gabika bola onkologická pacientka. Liečila sa takmer štyri roky a pred šiestimi rokmi svoj boj prehrala. Čiže to je ten hlavný motív, prečo to celé robím.
A v tej dobe ste založili aj neziskovú organizáciu Svetielko pomoci?
Svetielko pomoci vzniklo v roku 2006, po prvej liečbe mojej dcérky Gabiky. Tá bola v tom období v stabilnom stave. A keďže som s ňou bola v nemocnici dlhý čas, tak som videla a sama som sa stretla s problémami, ktoré rodičia museli riešiť.
Tých je veľa. A hoci rodičia peniaze potrebujú, odídu z práce, aby sa ťažko chorému dieťatu mohli venovať naplno.
To bol aj môj prípad. Gabikina liečba bola dlhá a náročná. Gabike sa však choroba po 15 mesiacoch vrátila. A o pol roka na to zomrela. Vtedy bolo pre mňa veľmi ťažké v rámci organizácie pokračovať, ale ľudia s rovnakým osudom to potrebujú. Nehovorím však, že po šesť a pol roku je to ľahké, ale vidíme aj výsledky svojej práce a pozitívne ohlasy rodičov, ktoré nás posúvajú ďalej. Žiadne negatívne ohlasy sme zatiaľ ešte nemali.
Víťazka súťaže Filantrop roka Miroslava Hunčíková. Snímka: HN/Pavol Funtál
Vaša nezisková organizácia ponúka rôzne formy pomoci. Ako Svetielko pomoci vlastne funguje?
Jendou z nich je ubytovanie v náhradnom domove Ligy proti rakovine v Košiciach. To je taký trojizbový byt, ktorý sa nachádza dvesto metrov od detskej fakultnej nemocnice, kde môžu rodičia hospitalizovaných detí prespať počas pobytu dieťaťa v nemocnici, keď na oddelení v nemocnici nemôžu prijať toľko rodičov, koľkí by tam chceli byť. Ďalším projektom je individuálna preprava detských onkologických pacientov v rámci prešovského a košického kraja. Vozíme ich na liečbu a z nej domov, a tiež veľa detí vozíme na kontroly po transplantácií kmeňotvorných buniek do Bratislavy. Pre rodičov detí je to naozaj veľká pomoc, pretože keby mali chodiť dva či trikrát mesačne do Bratislavy z východu Slovenska sami, tak ich to stojí veľa peňazí i nervov. No a najvýznamnejším projektom je detský mobilný hospic, ktorý je prvým na východnom Slovensku a druhým v rámci Slovenska. Poskytujeme ním domácu hospicovú starostlivosť deťom v terminálnom štádiu onkologického ochorenia (z klinického hľadiska sa ním označuje posledná fáza umierania, pozn. red.).
Ste schopní neustále pomáhať, koľko ľudí je vo Svetielku pomoci?
Okrem správnej rady máme dvoch lekárov, päť zdravotných sestier, psychológa, špeciálneho pracovníka, špeciálneho pedagóga a desať šoférov. Táto robota je však pre všetkých našich pracovníkov vedľajšou prácou, ktorú robia popri svojom zamestnaní.
Rodičia detí vo vás iste cítia podporu. Pomáha vám niekto aj finančne?
Väčšinu našich príjmov tvoria dve percentá z dane. Peniaze však dostávame aj od fyzických osôb a firiem, z grantov a na transport detí nám prispieva aj mesto Košice.
Čo štát? Pomáha neziskovým organizáciám?
Dostávame spomínané dve percentá dane, ale pri daniach od právnických osôb je to zložitejšie a dostávame od nich menej, čo je pre nás dosť citeľné. Od štátu v skutočnosti nedostávame nič, ak teda nepočítam príspevok od mesta Košice. A to je teda jediná štátna finančná podpora. Samozrejme, nielen my, ale aj iné neziskovky, by uvítali väčšiu štátnu podporu.
Vyhrali ste súťaž Filantrop roka. Je to ocenenie vašej práce i vašich kolegov.
Som dojatá, že som sa stala Filantropom roka. Ide o ocenenie mojej práce a celá moja práca je hlavne poďakovaním mojej dcérke Gabike za jej statočnosť a akoby pokračovaním jej boja. Nedalo mi v tom proste prestať, pretože viem, že ľudia podporu v ťažkých životných chvíľach potrebujú.
Náplň vašej práce musí byť náročná. Nezvažovali ste niekedy zmenu?
Som rada tomu, čo robím. Rodičom sme k dispozícii prakticky kedykoľvek. Či už nám zavolajú večer o desiatej, že sa potrebujú ubytovať v náhradnom domove, alebo sa ozvú v nedeľu s tým, že potrebujú pomôcť s prepravou ich dieťaťa. Preprava funguje prakticky nonstop, a my sa snažíme byť k dispozícii stále tiež.
Pomohli ste už mnohým ľuďom a deťom. No je niekto, na koho nezabudnete?
Pamätám si množstvo ľudí a hromadu detí, pretože za osem rokov som ich stretla naozaj veľa a takmer všetkých poznám osobne, ale jeden chlapček z Trebišova, Denisko, mi utkvel v pamäti. Keď sme sa spoznali bol v terminálnom štádiu choroby a bol pre mňa signálom, že u nás chýba detský hospic. Nemal mu totiž kto ísť domov pomôcť v poslednom štádiu jeho choroby, rodičia boli na to sami a boli pod veľkým stresom. Išlo pre nich o ťažké obdobie, ktoré bolo pre mňa impulzom pre zriadenie hospicu. Zriadiť ho bolo veľmi náročné. Iba pol roka mi trvalo zohnať všetky potrebné papiere, čo bolo o to ťažšie, keďže nie som ani lekár a ani iný zdravotný pracovník. Nakoniec sa mi to však podarilo a veľmi sa z toho teším, že hospic funguje. Od roku 2012 sme ním dokázali pomôcť už 15 deťom prežiť ich posledné chvíle v kruhu rodiny, doma, práve kvôli našim pracovníkom mobilného hospicu.
Rodinám s ťažkým osudom pomáhate už osem rokov. Môžete tak objektívne zhodnotiť filantropiu na Slovensku.
Určite ju vnímam pozitívne. Pretože neziskové organizácie, združenia či nadácie v niektorých veciach nahrádzajú to, čo by mal riešiť štát. Napríklad rodičia onkologicky chorých detí si musia kupovať spektrum liekov, ktoré dieťa pri liečbe potrebuje ako doplnok. A tie stoja nemálo peňazí. Preto sú takéto organizácie rozhodne potrebné. Dávajú rodičom to, čo im jednoducho nemá kto iný dať.