Slovensko prišlo o výrobcu pneumatík Nexen. Ide o tretiu najväčšiu zahraničnú investíciu, akú Česi doteraz získali. Kórejčania v Ústeckom kraji preinvestujú 23 miliárd korún a vytvoria len na začiatku tisíc pracovných miest. Hoci Česi Nexenu ponúkli veľkorysú dotáciu, pre Slovensko to je trpká prehra.
Viete, je veľmi ťažké odhadnúť, akou sumou má štát investora podporiť – koľkými eurami na jedno pracovné miesto. Slovensko ako člen eurozóny musí plniť rôzne nariadenia Európskej únie, napríklad musí držať deficit pod tromi percentami HDP. Ťažšie sa nám tak operuje pri rozdávaní stimulov ako takým Poliakom. Otázka v prípade Nexenu tiež znie, či tá podpora, ktorú získali, je rozumná alebo nie.
To mi povedzte vy.
Na to je ťažké odpovedať a ani ja si to netrúfnem hodnotiť.
Keď sme my lákali americký Honeywell, ktorý v Prešove vyrába turbodúchadlá do áut, štát ho podporil 19 miliónmi eur, firma preinvestuje dvojnásobok. Jedno pracovné miesto nás tak vyšlo na 40-tisíc eur. To je rozumná hranica?
Na to neviem jednoznačne odpovedať. Faktom však je, že na Honeywell sú napojení rôzni dodávatelia, ktorých k nám postupne láka. Okrem toho ide o významnú značku, ktorá keď sa u nás usadí, zvyšuje renomé Slovenska. Na rozdávanie stimulov sa treba dívať z viacerých hľadísk. Či k nám firma priláka ďalšie projekty, do akého regiónu ide, čo bude vyrábať, aké renomé má vo svete a napríklad i to, či poškodí konkurenčné prostredie. A z tohto mi Honeywell vychádza ako dobrá investícia pre Slovensko.
Do akej miery vám to, že Slováci stimuly poskytujú výnimočne, hotovostné takmer vôbec, sťažuje lákanie investorov?
Povedal by som to tak, že čím väčší projekt, tým viac sa investor zaujíma o stimuly. Pri menších a stredne veľkých investíciách o to až tak nejde. Takíto investori mnohokrát prídu s tým, že by získanie podpory bolo zdĺhavé a pre nich to nie je až také nutné, tak idú i bez dotácie.
Rokujete teraz vôbec s nejakým väčším investorom, ktorý by mohol vytvoriť viac ako tisícku pracovných miest?
Áno, s tromi. Ide o rozpracované projekty, o ktoré bojujeme najviac so zvyškom krajín V4, ale i s Rumunskom. Ich mená a ani ďalšie detaily však nemôžem povedať. Pôsobia v automobilovom biznise a v sektore
spracovania kovov.
V roku 2013 sa na Slovensku rozhodlo investovať 18 firiem, ktoré zamestnali asi 3 700 ľudí a preinvestovali 422 miliónov eur. Ako dopadol tento rok?
Na to, ako sa nám darí lákať investície a ako sa vôbec vyvíja chuť firiem investovať u nás, sa pozeráme v horizonte troch rokov. Interne registrujeme dva typy investícií. V prvom prípade ide o otvorené príležitosti, keď sa spoločnosti len zaujímajú o možnosť otvoriť u nás závod či centrum. A potom máme projekty. Tu už buď s firmou aktívne rokujeme, no zároveň vieme, že o ňu bojujeme aj s inými krajinami, alebo ide o podniky, ktoré už sa rozhodli pre Slovensko. Pokiaľ je reč o otvorených príležitostiach – tu sme zaznamenali v tomto roku 90 nových príležitostí, vlani to bolo 70 a ešte rok predtým len 60. Tu to teda zreteľne stúpa.
A čo pri projektoch, kde už reálne bojujeme o firmu napríklad s Maďarmi, Poliakmi či Čechmi?
Aj tu trend stúpa. Rozohraných máme 50 projektov s asi 10 tisícami pracovných miest. Minulý rok to bolo len niečo vyše 30. Vy sa však zrejme pýtate na počet uzatvorených projektov...
Áno, keďže tamto sú stále investície, ktoré sa realizovať u nás nemusia.
Tých je 25 a majú potenciál vytvoriť 4 500 nových priamych pracovných miest. To znamená, že sme prilákali zhruba o tretinu viac spoločností ako vlani. Preinvestuje sa 170 miliónov eur, pričom v 13 prípadoch ide o zriadenie nových prevádzok a v 12 o expanzné projekty.
Čo za tým stojí? Firmy majú väčšiu chuť na investície?
Presne tak, nie je to však jediný dôvod. Je ich viacero. Napríklad ide o to, že Slovensko vieme stále veľmi dobre predávať a že sa staráme o etablovaných investorov. U nás pôsobia veľké, nadnárodné firmy. A tie stále lákajú ďalších dodávateľov.
To bol príklad Kie, ktorá zlákala v tomto roku dodávateľa Hyundai Dymos.
Áno, napríklad. No zmenili sa tiež veci v Slovenskej agentúre pre rozvoj investícií a obchodu. Zefektívnili sme svoju prácu, nastavili si stratégiu, ktorú realizujeme, a taktiež sme napríklad posilnili tím odborníkov. Dobre funguje i Rada SARIO, v ktorej sedia aj štátni tajomníci z rezortu hospodárstva, financií, zahraničných vecí. Vieme sa tak rozhodovať podstatne rýchlejšie. Lebo tu to funguje i tak, že keď nejakému investorovi nedáte do dvoch týždňov ponuku, povie vám, že ide do Rumunska.
Stalo sa také niečo?
Z takéhoto časového hľadiska nie, no ja ani nechcem, aby to v budúcnosti hrozilo. Investori sa rozhodujú na základe xyz faktorov a nerozhoduje len výška štátnej pomoci. Mnohí sem prichádzajú aj bez toho.
Koľko ich bolo v tomto roku?
V tomto roku sme dotáciou podporili len sedem investorov.
Medzi Ruskom a Západom je ekonomická vojna. Odráža sa to na rokovaniach s ruskými firmami, ktoré ste chceli vo väčšej miere lákať na náš trh?
S Rusmi máme stále veľmi dobré vzťahy. Ich firmy sú však výrazne opatrnejšie. Niet sa čo diviť – na jednej strane sankcie a na druhej strane rubeľ a to, čo sa s ním deje. Ten potenciál je tu však veľký a ja som toho názoru, že na tomto trhu treba ostať a aktívne tu fungovať i naďalej.
Aj nám táto situácia zobrala nejakú rozrokovanú ruskú investíciu?
Na jednej strane viacero ruských podnikateľov zastavilo svoje aktivity na Slovensku z dôvodu, že nepriaznivý vývoj kurzu rubľa znížil ich potenciál investovať. Na druhej strane viacerí ruskí podnikatelia zintenzívnili svoje podnikateľské aktivity z dôvodu diverzifikácie rizika. Končený počet ruských podnikateľov, ktorí majú záujem o obchodovanie so SR, je tak vcelku rovnaký.
Ako sa dá vlastne zefektívniť práca v štátnej agentúre, ktorej velí rezort hospodárstva a ktorá má na fungovanie zhruba rovnaký rozpočet ako rok predtým? Situáciu určite neuľahčil ani fakt, že došlo k výmene ministrov. A určitý čas ste mali stoličku podlomenú aj vy, keď vás na jar 2014 Tomáš Malatinský odvolal z postu šéfa a poveril vás riadením agentúry.
To je pravda – bolo však vypísané výberové konanie, do ktorého som sa prihlásil a vyhral som ho. Pravdou je, že sa nám do agentúry podarilo získať nových ľudí z privátneho sektora a celkovo stabilizovať pracovný tím ľudí. A to veľmi pomohlo. Fungovanie každej inštitúcie sa dá zlepšiť, aj keď rozpočet nemáte z roka na rok vyšší.
Vláda zaviedla opatrenia, ktoré podnikateľské prostredie u nás neuľahčili. Podľa firiem a združení došlo k presnému opaku.
Nevnímam to, že by sa investori sťažovali na naše podnikateľské prostredie, ja som sa s tým nestretol a ani som nezachytil signály o tom, že by investori tvrdili, že sa podnikanie u nás zhoršilo. Čo však spoločnosti trápi, sú ceny energií. A to je obrovský problém, keďže napríklad v Spojených štátoch sú zhruba o polovicu lacnejšie ako v Európe.
Ceny energií nám upravuje Úrad pre reguláciu sieťových odvetví. Ten je oddelený od štátu.
To nepopieram, no i tak sa s nimi do určitej miery dá niečo spraviť. Ak sa ceny nezmenia v prospech podnikateľov, ako potom chce Európa konkurovať USA? A hovorím len zatiaľ hypoteticky – potom sa nemôžeme čudovať, že firmy nám budú utekať do Ameriky. Ceny energií sú jedným z rozhodujúcich faktorov pre firmy.
Chystá sa tu zmena?
To je skôr otázka na niekoho iného, no v rámci celej Európy ide o oblasť, ktorá ak sa nezmení, môže nás výrazne ohroziť. Zatiaľ sme kvôli tomu stratili len jedného investora. Ten chcel pred dvomi rokmi postaviť dátové centrum, no kvôli cenám energií tak u nás neurobil. Ceny energií sú náš bolestivý bod, vyhrávame v produktivite práce a jej raste.