Napriek tomu, že ekonomika pomaly ožíva, nábytkársky sektor zastihli v poslednom čase správy o krachoch firiem, ako Kanapa, FIT Mobel, Tatra Nova, Drevoteam a problémom sa nevyhli ani predajcovia, ako Galan. Čo je príčinou, že sa sektor nedokáže odraziť od dna?
Príčin môže byť niekoľko. Nezriedka za týmito konkrétnymi prípadmi môžu byť aj nie optimálne nastavené firemné procesy. Či už jednostranná nadviazanosť na jedného odberateľa, teda malá diverzifikovanosť odberateľov, alebo príliš vysoké úverové zaťaženie ešte z predkrízových časov.
Do ktorých krajín vyvážajú slovenské nábytkárske firmy svoje výrobky?
Najväčšou exportnou krajinou pre slovenských nábytkárov je dozaista Nemecko a hneď vzápätí Česká republika. Ale náš nábytok sa dokáže presadiť aj vo Francúzsku, v Rakúsku, Holandsku. Sú firmy, ktoré sa snažia orientovať na takzvaný východný trh, ale ten je pre nás – po jeho strate po roku 1990 – takmer zakliaty. Pokúšame sa preraziť v Turecku i v arabských krajinách. Je však nemálo slovenských výrobcov nábytku, ktorí dodávajú svoj tovar aj do nadnárodných obchodných reťazcov, takže ich prostredníctvom sa slovenský nábytok objavuje všade vo svete.
Na ktorých trhoch vidíte najväčšiu perspektívu pre slovenských výrobcov – smerom na západ alebo skôr na východ?
V rámci dovozu materiálov pre výrobu nábytku sa firmy jednoznačne orientujú na západ, pretože tam je najviac inovatívnych a kvalitatívne špičkových výrobkov, ale niektoré materiály vyrábame v rámci celosvetových koncernov aj u nás, ako napríklad veľkoplošné drevotrieskové dosky. Aj na Slovensku máme špičkové nábytkárske firmy, ktoré zásobujú napríklad nemecký trh. Smerom na východ sú kontakty postavené skôr na osobných vzťahoch, ale aj z Ruska, Bieloruska, Ukrajiny či iných krajín dostávame ponuky na spoluprácu, ktoré v rámci Zväzu spracovateľov dreva SR distribuujeme výrobným členským spoločnostiam.
Môžu sa nábytkári ešte dnes spoliehať len na spotrebu na domácom trhu?
To do veľkej miery závisí aj od objemu výroby a sortimentu výroby nábytkárskych firiem. Pretože vo zväze združujeme prevažne malé a stredné firmy, viem, že ich záujmom sú predovšetkým domáci spotrebitelia. Na druhej strane to však pre zákazníka prináša aj nemalú výhodu v tom, že v obchodoch, ktoré sa nešpecializujú na „veľkopredaj“ nábytku, nájdu individuálny prístup, individuálny dizajn i produkciu so servisom, ktorý môže vyrovnať istú cenovú nevýhodu voči veľkopredaju.
Kríza priniesla aj pokles cien nábytku. Sú ešte dnes výrobcovia ziskoví alebo sú marže na minime?
Zisk v nábytkárskych firmách často stačí na to, aby firmy dokázali prežiť. Inak by sme nemali toľko príkladov už neexistujúcich firiem.
Je už nábytkársky sektor z najhoršieho vonku? Očakávate v budúcom roku oživenie alebo skôr stagnáciu a pokles?
Zo zásady nie sme vo Zväze spracovateľov dreva pesimistami. Takže sme presvedčení, a niektoré ukazovatele o tom hovoria, že aj stavebný trh sa začína hýbať smerom hore, a preto veríme, že to najhoršie je už za nami. Na druhej strane sme realisti a vieme, že predkrízové čísla rastu a prosperity, kedy firmy v priebehu roka dokázali narásť o desať a viac percent, už asi nedosiahneme.
Predstavujú veľké zahraničné reťazce ako Kika alebo Ikea pre nábytkárov hrozbu?
Nerád by som vyvolal dojem, že sú pre slovenských nábytkárov jedinou ohrozujúcou konkurenciou. Vypracovali sa svojou stratégiou na lídrov v tomto segmente a musíme to rešpektovať, pretože boli zrejme šikovnejší a odvážnejší, než my. Na druhej strane, ak napríklad televízne seriály slovenskej produkcie podsúvajú divákom „reklamu zadarmo“, pretože všetky ordinácie, domácnosti, kancelárie, ba dokonca sídla nábytkárskych firiem sú zariadené kulisami z takéhoto alebo podobného reťazca, ťažko sa čudovať slovenskému spotrebiteľovi, že chce mať doma podobné zariadenie bytu.