Zahanbujúco neúspešný príbeh deaflympiády, ktorá sa mala konať vo Vysokých Tatrách, sa začal v januári 2005. Vtedy Jaroslav Ruda presvedčil kongres Medzinárodného výboru športu nepočujúcich v Austrálii, že je dobrý nápad zorganizovať olympiádu pre nepočujúcich na Slovensku. Predstavil sa pritom ako prezident Slovenského deaflympijskeho výboru, teda orgánu, ktorý v tom čase ešte formálne neexistoval. Vznikol totiž až o tri mesiace neskôr, a to vyčlenením sa zo štruktúr Slovenského paralympijského výboru. Od jeho projektu dal pritom ruky preč štát, Slovenský olympijský i spomínaný Slovenský paralympijský výbor.
Napriek tomu sa Rudovi podarilo cez niekoľko firiem, okrem MSSDV najmä cez spoločnosť Deaf AssetsandProperties, vybrať od rôznych sponzorov milióny eur. Za obeť mu okrem iných padli aj dve stavbárske spoločnosti, ktoré po sľuboch Rudu začali s prípravou štadiónov na vlastné náklady. Prvou z nich je Prvá popradská developerská, ktorej samotný Rudov výbor dlhoval približne 10 miliónov eur. Dnes je už v konkurze. Druhou je TSS Grade, ktorá Popradčanov do konkurzu poslala. Tá totiž ako subdodávateľ pracovala na deaflympijských štadiónoch práve pre Prvú popradskú, a keďže Ruda neplatil jej, ani ona neplatila TSS Grade.
Už od roku 2008 bolo pritom zrejmé, že so šéfom výboru to jednoduché nebude. Už vtedy bol totiž prvý raz obvinený zo sprenevery. Definitívne ho však odsúdili na 14,5 roka až na konci minulého roka, teda viac ako dva roky po deaflympijskej blamáži. Na trhu po ňom zostali dlhy, no najmä pokazené renomé u hendikepovaných športovcov, fanúšikov a medzinárodnej verejnosti.