Všade samé medúzy. V mori sa už v budúcnosti možno neokúpete

“Okolo člna postával zhluk rybárov. Jeden z nich stál s vyhrnutými nohavicami vo vode a meral lanom kostru ryby...´Od rypáka po chvost merala osemnásť stôp´,” zvolal rybár...” Tieto slová by dnes už Ernest Hemingway zrejme nenapísal. Rybár Santiago z jeho novely by sa už totiž svojej veľkej ryby nedočkal. Ryby sa zmenšili.

Neďaleko od majstrovho kubánskeho pôsobiska leží floridské prázdninové mesto Key West. Mesto je známe nájazdmi trofejechtivých rybárov, ktorí v snahe uloviť veľkú rybu vyrážajú na otvorené more a s chladenými nápojmi v ruke striehnu na rybárske lanko. Po úspešnom love ich v prístave čaká tradičná ceremónia - meranie rýb. Rozhodca zmeria a zváži korisť a vyhlási víťaza, ktorý sa môže odfotiť s jeho kardinálnym úlovkom. Robili to tak v 50-tych rokoch minulého storočia, robia to tak aj dnes.

Vyzerá to takto:

Tohto zvyku si všimla ekologická historička Loren McClenachan z Colby College v americkom Maine. Vyhľadala archivované fotografie a vytvorila vlastné z roku 2007. Prišla k výsledku, že za päťdesiat rokov priemerná veľkosť trofejí klesla z 92 na 42 centimetrov a váha z takmer 20 kíl na necelých dve a pol kila. Popri tom, ako sa zmenšili ryby, klesol aj počet ulovených veľkých rýb vôbec.

Oceány sa menia, nie k lepšiemu

Rozdiel v skladbe rýb ulovených na Key West - posun od väčších, mäsožravých rýb, k menším rybám, ktoré sú nižšie v potravinom reťazci, je symptómom jedného z problémov, ktorým dnes čelí globálny oceán. Jeho trofická úroveň sa znižuje. Znižuje sa počet rýb na vrchu potravinového reťazca, strácajú sa veľké ryby. Tie najchutnejšie ryby, ktoré si najviac ceníme. “Meníme tým štruktúru ekosystému,” hovorí Jeffrey Sachs z Kolumbijskej univerzity, odborník na udržateľný rozvoj a poradca generálneho tajomníka OSN Pan Kimuna.

Vo svojej prednáške vysvetľuje, že tie väčšie ryby sme už vyjedli. Vyjedáme si však všetky. Keď nenarazíme na tie veľké, vylovíme menšie. “V roku 1950 sa vylovilo približne 20 miliónov ton rýb, v roku 1990, kedy sa výlov ustálil, to bolo 80 miliónov ton,” ilustruje Sachs. To, že sa výlov zastavil, nebolo bezdôvodné. Mnohé rybárske oblasti boli vylovené. Príkladom je kanadský Newfoundland, kde s vymiznutím tresky skolaboval rybársky priemysel, čo malo výrazný vplyv na ekonomiku a spoločnosť.

Rozvojové intervencie kanadskej vlády síce zmanažovali spoločenské zmeny, no problémy pod hladinou nevyriešili. Podľa štúdií sa tamojší morský život zviezol po trofickej kaskáde a dnes tam vládnu snežné kraby a severské krevety. Biznisu prinášajú obdobné zisky ako kedysi treska, no pod vodou niekedy plnou rýb, kvôli ktorým sa viedli viaceré veľké koloniálne vojny, dnes vládne celkom iný svet. “Tieto ryby kedysi v sušenom stave dokázali kŕmiť množstvá otrokov v Karibiku,” ilustruje niekdajšiu realitu oceánograf Jeremy Jackson zo Scrippsovho oceánografického inštitútu.

Za narastajúcim výlovom je stúpajúci dopyt - je nás čoraz viac, ryby tvoria základný príjem proteínov pre tri miliardy ľudí. Zároveň máme čoraz lepšiu techniku. Rybám nedávame šancu. Lokalizujeme ich zo vzduchu, používame desiatky kilometrov dlhé siete, lanká so stovkami tisíc háčikmi. A tiež vlečieme. “Predstavte si čosi vo veľkosti amerického nákladiaku s váhou tisícok a tisícok kíl na dlhej reťazi, ako to ťaháte po morskom dne, aby ste ulovili ryby,” vysvetľuje vo svojej prednáške Jackson. “Je to akoby ste buldozérovali mesto alebo les, odstráni to všetko, miera deštrukcie habitatov je neuveriteľná,” dopĺňa.

Podmorskú krajinu to celkom rozorie. Tam, kde boli predtým lesy koralov a morskej fauny a flóry, ktoré sú škôlkou k rozmnožovaniu rýb, je dnes rozorané blato. “Plocha, ktorá bola takto rozoraná na morskom dne, je ekvivalentom k ploche všetkých dosiaľ vyklčovaných lesov v dejinách ľudstva,” približuje rozsah škôd Jackson. Ročné “vedľajšie” úlovky, ktoré títo rybári vyhodia, podľa niektorých odhadov dosahujú ďalších 39 miliónov ton.

Mŕtve zóny

Mnohí z čitateľov už isto natrafili na fotografiu mŕtveho albatrosa, ktorý mal v žalúdku najrôznejší plastový odpad. No táto viditeľná stránka odpadu v mori, hocijako hrozivá, je tým menším problémom, ktorému moria a my s nimi čelíme. “Je to síce škaredé, no omnoho zradnejšie je biologické znečistenie - nové invazívne druhy a množstvo živín,” hovorí Jeremy Jackson, narážajúc na bežné vnímanie problematiky odpadu u verejnosti.

Invazívnych druhov je viacero. Či už je to “zabijácka riasa” Caulerpa taxifolia, ktorá podľa rozšíreného názoru v 80-tych rokoch ušla z oceánografického inštitútu v Monaku a invazívne sa rozšírila po časti Stredomoria, alebo povedzme pstruhy, ktoré ušli z pobrežných rybích fariem do voľnej prírody, rozniesli pritom choroby či krížením zmenili skladbu miestnych druhov.

Ešte o stupeň horšie je znečistenie živinami vo forme dusíka či fosforu. Od čias Haber-Boschovho vynálezu dusíkatých hnojív začiatkom 20. storočia, ich používame čoraz viac. Vďaka zelenej revolúcii, ktorá nimi napumpovala svet, sa síce rapídne zvýšili poľnohospodárske výnosy, no zároveň aj množstvo živín, ktoré veľké rieky splavujú do morí. S paradoxným efektom.

“Živiny chutia planktónu. Predátorov, ktorí by sa ním živili, sme ale vykynožili. A tak planktón žije dlhým životom, čo inak nie je bežné. Neskôr planktón umrie a klesne na kopy staršieho planktónu. Tam ho začnú tráviť baktérie. Tie pritom použijú väčšinu kyslíka,” vysvetľuje proces Jackson. Bez kyslíka sa žije len ťažko, takže čo má plutvy, to ich vezme na plecia a razom odpláva. Vznikajú mŕtve zóny. “Až tam napokon zostane len last man standing,” vysvetľuje pre HN Lisa-Ann Gershwin, austrálska oceánografka so záľubou v medúzach.

Všade samé medúzy

Tieto želatínové stvorenia si z čias začiatkov svojej 500- a viac miliónov rokov dlhej evolúcie pamätajú omnoho nehostinnejšie podmienky, než “novšie” živočíchy. A dokážu im odolávať. Napokon, prežili už päť veľkých vymieraní druhov, prežijú aj šieste.

Lisa-Ann Gershwin, autorka knihy Stung! (Popŕhlený!), vysvetľuje, ako sa do týchto vôd plných živinami dopovaného planktónu, dostanú medúzy. “Malé, tzv. pelagické ryby ako sú sardinky, sardely, slede a ďalšie, sú s medúzami v antagonistickom vzťahu. To znamená, že jedni kontrolujú druhé, aj ako predátory, aj ako konkurenti,” hovorí. Ak sa ryby stratia, medúzam nič nestojí v ceste.

Ide opäť o trofický zostup dolu potravinovým reťazcom, obdobný, aký môžeme pozorovať aj inde na svete. V 80-tych rokoch si to okúsili čiernomorské krajiny, ktorým skrachoval rybolov sardeliek. Podľa štúdie Svetovej organizácie pre výživu a poľnohospodárstvo (FAO) lovili tieto krajiny na čele so ZSSR v 80-tych toľko rýb až ryby “došli” a ekosystém skolaboval. Ryby sa stratili. A medúzy začali prekvitať.

Gershwinová označuje zvyšujúci sa výskyt medúz za indikátor nerovnováhy v oceáne. Otázku, či je to tak, si v tlačovej správe z 20. augusta tohto roka kladie aj britská ochranárska organizácia Marine Conservative Society. Organizácia, ktorá monitoruje výskyt medúz na pobreží krajiny, zaznamenáva už niekoľko rokov ich narastajúci počet. Tento rok je opäť rekordný, preto vyzýva britskú vládu, aby sa téme začala seriózne venovať. “Vieme, že naše moria mení zmena klímy, zvyšuje sa jeho teplota a rastie jeho okyslenie. A tiež vieme, že moria sú veľmi vylovené. V tom istom čase zaznamenávame vysoký výskyt medúz okolo Británie,” píše v správe Peter Richardson z tejto organizácie. “Je táto anomália, náhoda alebo nám medúzy naznačujú čosi o fundamentálnych zmenách v našich moriach?,” pýta sa.

Príkladov, kde medúzy ovládli oblasti zbavené biodiverzity, nájdeme viacero. Gershwinová spomína studený prúd Benguela pri Namíbii, kedysi bohatý na sardinky a sardely, dnes bohatý na medúzy. Prílišný lov takýchto rýb sa ukazuje ako kľúčový pri šírení medúz. “A tak, keď tieto ryby masovým vlečením či intenzívnym používaním sietí vylovíme, odovzdávame ekosystém medúzam na striebornom podnose,” hovorí Gershwinová. Takých miest na svete môže vzniknúť hneď niekoľko. Medzi Japonskom a Čínou sa niekedy nedá cez medúzy poriadne plávať, od istého času upchávajú chladenie atómiek vo Švédsku či v Kalifornii, ohrozujú dátové centrá Google vo Fínsku chladené morskou vodou.

Splavené živiny podporujú aj vznik tzv. červeného prílivu z rias, ktorý zabíja morský život a môže škodiť aj človeku. Je tým ohrozený napríklad Mexický záliv či Kalifornia. Nie náhodou sa riasam výborne darí vo vodách plných živín splavených vodnou osou Ameriky - riekou Mississippi.

Klimatická zmena

Aby toho nebolo málo, tak do oceánskej rovnice vstupuje ďalšia premenná - klimatická zmena. Sprevádza ju nárast teploty morí a nepriamo aj okysľovanie oceánov. Podľa poslednej správy Medzivládneho panelu pre klimatickú zmenu z roku 2013 sa vrchné vrstvy oceánu otepľujú v posledných desaťročiach o čosi menej ako 0,1 stupňa Celzia za dekádu. Do konca storočia by to podľa správy mohli byť v týchto vrstvách bezmála dva stupne.

Mementom nám v tom môže byť podľa Jacksona el Niňo z roku 1998. Kvôli vyššej teplote vody bolo v Indickom oceáne vybielených až 80 percent všetkých koralov a štvrtina umrela. Funguje to jednoducho. Farby koralom dodávajú riasy, s ktorými žijú v symbióze. Riasy kŕmia koral cukrom, ten im za to poskytuje živiny a dáva útočisko. No ak je príliš teplo, prestávajú riasy produkovať cukor, koraly sa ich zbavia a časť z nich umrie.

Otepľovanie morí zároveň sprevádza okysľovanie oceánov spôsobené rozpúšťaním prebytočného kysličníka uhličitého zo vzduchu. Vzniká tak kyselina uhličitá, ktorá komplikuje život všetkým vápenatým tvorom v moriach. Ťažšie sa im tvoria ulity, koralom sa horšie stavajú ich telesné schránky. No mierne vyššia miera acidity spolu s množstvom umelých živín vyhovuje inému živočíšnemu druhu - medúzam. A kruh sa uzatvára.

Chyba je v nás

Čo s tým robiť? V európskom kontexte by si to vyžiadalo zmeny v politikách. “Tie sú postavené na kvótach na konkurenčnom trhu,” hovorí v interview pre iniciatívu Ocean2012 oceánograf a ochranár Callum Roberts z univerzity v britskom Yorku. “Politici nedokážu pochopiť, že zásoby rýb sú obmedzeným zdrojom a je pre nich jednoduchšie povedať: ´Lovte si koľko treba a dajte mi za to svoj hlas´, radšej ako: ´Nó, nemôžete vyloviť viac, ako sa ich narodí, ideme produkovať len toľko rýb, koľko môžeme, aby boli naše rybstvá udržateľné´,” objasňuje.

Ako riešenie vidí presadenie hlasu vedcov pri určovaní kvót a vytvorenie premyslenej siete bezzásahových rezervácií, v ktorých by sa mohli ryby nerušene množiť. Marilena Zammit z Európskej komisie reaguje, že Brusel presadzuje “novú rybársku politiku tak, aby bola udržateľná najneskôr v roku 2020. Návrhy stoja na poradenstve od biológov a národných akadémií vied.” No zároveň uvádza, že finálne rozhodnutia sú stále v kompetencii rady relevantných ministerstiev.

Zhumpľovanými oceánmi sa chcú zaoberať aj svetoví lídri, ktorí sa v septembri tohto roka stretnú na samite OSN a budú schvaľovať Ciele udržateľného rozvoja. Otázkou je, či naozaj niečo zmenia. Viacerí výskumníci sú skeptickí. Gershwinová si kladie širšiu otázku, ako vôbec môžeme veriť, že by sa nám mohol pozdávať výsledok, ak si vybijeme potravinový reťazec, ak znečistíme naše vodné zdroje a poľnohospodársku pôdu a vyklčujeme naše pľúca. “Problémom nie sú medúzy - problémom sme my. A klameme iba sami seba, ak si myslíme, že napredovať pomalšie je dobrý nápad. Tým len presunieme to peklo, ktoré chystáme, na plecia ďalších generácií,” uzatvára.

Všetko sa to deje vo svete skrytom pred našimi zrakmi, pod neprestupnou hladinou. Pritom práve v oceánoch sa nachádza až 95 percent všetkého životného priestoru na planéte. A tie sú dnes v horšom stave ako atmosféra, ktorá je pre nás predsa len menej abstraktná. Ak nezmeníme svoje správanie, ak nezmeníme seba a svoj postoj k večnej expanzii, ak sa neposnažíme predstaviť si svet fungujúci “inak”, môže naše deti čakať celkom iný svet, než v akom žijeme dnes, zhodnú sa viacerí experti.

Tento článok je pätnásty z 20-dielneho seriálu o Cieľoch udržateľného rozvoja, ktoré budú svetoví lídri schvaľovať na samite v New Yorku v septembri tohto roka. Seriál vzniká v rámci Európskeho roka rozvoja 2015 v spolupráci s Platformou mimovládnych rozvojových organizácií.

Úvod

Pomoc chudobným alebo len hra s číslami? Ako svet zachraňuje sám seba

Ciele udržateľného rozvoja

1. Odstrániť chudobu vo všetkých jej podobách kdekoľvek na svete

2. Odstrániť hlad, podvýživu a dosiahnuť potravinovú bezpečnosť

3. Zaistiť zdravý život a podporiť blahobyt

4. Zabezpečiť vzdelanie v rovnakej kvalite pre všetkých a podporiť celoživotné vzdelávanie

5. Dosiahnuť rodovú rovnosť a posilniť postavenie žien a dievčat

6. Zaistiť dostupnosť vody, udržateľný vodný manažment a sanitáciu

7. Zabezpečiť prístup k dostupnej a udržateľnej energii

8. Podporiť udržateľný ekonomický rast, zamestnanosť a dôstojnú prácu

9. Stavať odolnú infraštruktúru a podporiť udržateľnú industrializáciu a inovácie