Prekvapila vás ako bývalého ministra a zároveň človeka z praxe informácia, podľa ktorej takmer 60 percent živnostníkov malo vlani nulu na daňovom priznaní?
Vôbec ma to neprekvapilo. Formálne totiž máme v evidencii 360-tisíc živnostníkov, to však neznamená, že všetci aj reálne nejakú živnosť vykonávajú. Neznamená to ani, že tí, čo tak robia, z nej majú vysoké príjmy. Tých je možno pár desiatok tisíc. V skutočnosti je to tak, že pravých živnostníkov je podľa mňa 100- až 150-tisíc. Ďalej sú tu určite desaťtisíce živnostníkov, ktorí sú fakticky zamestnancami. Najmä na východe Slovenska sú ľudia radi, že si aspoň takto môžu niečo zarobiť a ich príjmy sa tu pohybujú na úrovni minimálnej mzdy.
Samí živnostníci však tvrdia, že sa snažia platiť čo najnižšie dane, keďže za vyšší zisk sú penalizovaní napríklad zo strany zdravotných poisťovní.
Áno, tak to je. Ja v tom však nevidím primárne to, že si zvyšujú výdavky, alebo podvádzajú. Jednoducho je veľmi veľa takých, ktorí majú živnosť len formálne, alebo ju vykonávajú popri inej činnosti. Na Slovensku je, bohužiaľ, tradícia živností v plienkach.
Ale nepopierate, že časť z nich optimalizuje svoje príjmy a výdavky, aby sa vyhli plateniu daní?
Časť z nich si určite rada dá do nákladov všetko, čo sa len dá. To je už otázka na daňové kontroly, či to je v poriadku, alebo nie.
Aké nástroje má teda štát v rukách, aby efektivitu výberu daní zvýšil?
Jedna vec je, koľkí platia daň, ale druhá je aj výška príjmov a výdavkov. Živnostníci si môžu taktiež päť rokov späť započítať stratu, čo im znižuje základ dane. Keby som bol daňový úradník, zameral by som sa na pomerne úzku skupinu živnostníkov, u ktorých by som skúmal, akým spôsobom vedú účtovníctvo, čo si dávajú do výdavkov, či je to korektné a tak ďalej. Myslím si však, že tých, ktorí takto podvádzajú, až tak veľa nie je.
Ak by teda začali platiť poctivo dane, nebola by to výrazná suma?
Je veľmi nereálne očakávať, že po tom, ako vláda zvýšila dane a odvody, by zrazu živnostníci začali ochotnejšie platiť dane a vo veľkom priznávať príjmy, keď tak doteraz nerobili. Práve naopak, zvýšenie odvodov a daní je absolútne demotivujúce. Ak doteraz niekto neoptimalizoval svoje výdavky a uplatňoval si paušál 40 percent, tak teraz ide tvrdo cestou vedenia podvojného účtovníctva a uplatňovania si výdavkov každého druhu. Budú hľadať všetky možné cesty, ako by mohli platiť ešte menej, ako predtým.
Kde sa podľa vás v minulosti stala chyba, že sa živnosti nevyužívajú na ten účel, na aký boli pôvodne zriadené?
V prvom rade tá minulosť nie je taká dlhá. Slovensko má dvadsaťročnú históriu a jednoducho u nás nie je tradícia živností a menších firiem. Tá sa teraz ešte len buduje. Druhá vec je, že na Slovensku je veľmi veľká legislatívna nestabilita. Živnostník v podstate nevie, kedy mu ktorá vláda zase niečo zmení, alebo vymyslí nové povinnosti. Nie je to len o daniach a odvodoch, ale o všelijakých nezmyselných byrokratických povinnostiach, ktorými sú zaťažovaní. Živnostníci navyše nemajú kapacitu, aby všetky tieto zmeny sledovali a riešili.
Je to však ospravedlnenie?
Živnostník má toľko rôznych byrokratických povinností, ktoré by možno zvládla väčšia firma s desiatkami alebo stovkami zamestnancov. Tá na to má totiž dosť ľudí. Drobní živnostníci však na to skrátka nemajú čas ani kapacitu. Zabíja to ich biznis. Tí ľudia sú z toho znechutení a často to končí tak, že svoje živnosti rušia. Zoberte si napríklad Zákonník práce. Náš Zákonník práce je postavený tak, že jeho pravidlá platia pre všetkých rovnako. Či už ide o veľkú nadnárodnú firmu, alebo malého živnostníka. Živnostníci nie sú za takýchto podmienok schopní zamestnávať ľudí, hoci by často chceli.