Ak by sa dramaticky zhoršili podmienky na podnikanie, zo Slovenska by odišiel aj on. Jozef Špirko.
Ešte ako finančný investor v Pente ste raz podotkli, že za peniazmi sa nenaháňate, ale za úspechom áno. Platí to aj dnes, keď už podnikáte na vlastné tričko?
Veľmi som sa nezmenil. Platí to aj teraz. Každý manažér má záujem byť úspešný a ukázať výsledky svojej práce.
Z Penty ste však pri odchode získali niekoľko aktív, medzi nimi firmy AVC, Ozeta či Agro Movino. Platí to aj o nich? Napríklad AVC, ale aj Ozeta, mali spočiatku problémy.
Ich hospodárenie sa výrazne zlepšilo. Vlani sme napríklad k výrobnému závodu Ozety pripojili retailovú sieť predajní Ozeta a retailovú sieť predajní Otto Berg. Našou filozofiou je mať aj odbytový kanál. Momentálne je otvorených po Slovensku 20 predajní Ozeta a tri Otto Berg. Máme obsiahnutý celý región Slovenska a naším cieľom je rozširovať obe značky aj za hranicami krajiny.
Kam?
Primárne do Česka, kde máme už teraz šesť predajní. Kým na Slovensku by sa celkový počet mal priblížiť k 30 predajniam, český trh je väčší.
Ale je tam aj väčšia konkurencia.
Je tam výraznejšia konkurencia. Ale keďže veľký konkurent OP Prostějov skončil v konkurze, v danom segmente je obrovský priestor, aby sme s našimi značkami mohli expandovať aj v Českej republike. Verím, že v najbližších rokoch budeme mať v Česku otvorených niekoľko desiatok predajní, či už vlastných alebo formou franšízy. A investične zaujímavé sa nám javia aj krajiny na východ od Slovenska.
Takže lacnému dovozu odolávate?
Naša značka je v strednom cenovom segmente a pre zákazníka je pomer ceny a kvality veľmi zaujímavý. Svedčí o tom pomerne rýchly rast našich predajní a to, že v priebehu trištvrte roka sa podarilo zdvojnásobiť ich počet. Okrem toho, záujem je aj zo západnej Európy, kde exportujeme viac ako 80 percent našich výrobkov.
A rastú vám aj tržby?
Áno. Hlavne pri nových predajniach vidíme, že rast tržieb je výraznejší, než pri doterajších. Dôvodom je, že nové predajne otvárame hlavne v shopping centrách.
To znamená, že sa profilujete už skôr na strategického investora než investičného?
Áno. Pokiaľ projekt beriete ako krátkodobú investíciu, nemá zmysel uskutočňovať strategické rozhodnutia, ktoré prinášajú dlhodobé efekty, lebo nový investor môže mať úplne inú predstavu. K Ozete pristupujem tak, ako keby sa nemala z mojich rúk nikdy dostať.
Platí vaša strategickosť aj pri farmárčení?
Rozhodne áno. Je to pre mňa dlhodobý projekt.
Farmárčenie však nie je práve biznis, kde sa dá ľahko a rýchlo uspieť. Pritiahlo vás k nemu zdedené Agro Movino?
Áno aj. Je to skôr výsledok mojej dvadsaťročnej praxe, keď som pôsobil v rôznych sektoroch. Mojou dominantnou sférou bola reštrukturalizácia podnikov, vrátane potravinárskych, ako Mecom a Agro Movino. A pôsobenie v Potravinárskej komore Slovenska, kde sa venujeme aj problematike poľnohospodárstva, prispelo k rozhodnutiu vstúpiť investične do agrosektora.
Čo vám z problémov sektora najviac prekáža?
Tých problémov je obrovské množstvo. Je to nespravodlivé postavenie Slovenska voči ostatným krajinám z pohľadu čerpania európskych dotácií, problém nezvládnutého finančného manažmentu jednotlivých družstiev, je to otázka chýbajúcej stratégie nielen jednotlivých fariem a družstiev, ale aj na úrovni štátu. Na Slovensku sa veľmi často menia ministri pôdohospodárstva a jedným z dôsledkov je, že chýba agropotravinárska stratégia, ktorá by tomuto sektoru na Slovensku dala budúcnosť.
V akom zmysle?
My v podstate nevieme, či naša krajina má byť krajinou, kde bude dominantná rastlinná výroba, alebo živočíšna výroba, ktoré druhy produkcie sa majú rozvíjať, kam majú ísť hlavné investície a podpora zo strany štátu. Nemáme jasno ani v čerpaní eurofondov. V minulosti to bolo neefektívne.
Cítite to aj ako veľký hráč? Predsa len, máte už minimálne tri veľké farmy.
Momentálne mám už päť fariem hospodáriacich na 14-tisíc hektároch ornej pôdy alebo lúk a pasienkov. Len čo ste schopní dať dohromady väčšie hospodárske celky, úspory z rozsahu sú veľmi významné. To sa snažíme využiť. Sme úspešní aj pri vyjednávaní ohľadne cenových rokovaní pri nákupe hnojív, chémie alebo osív. Na druhej strane, partnerom pre odbyt produkcie sú väčšinou potravinárske kombináty, ktoré majú z veľkej časti aj zahraničných vlastníkov. Aj tam sa však snažíme vyrokovať lepšie ceny, ako mali farmy pred naším vstupom.
Nestane sa, že si vyrokujete lepšie ceny a valcujete malé družstvá, ktoré si lepšie ceny vyrokovať nevedia?
Pre ne je skôr pozitívne, keď prídu na trh hráči, ktorí im ukážu, ako sa hospodárska činnosť môže efektívnejšie vykonávať, hlavne vo financiách a obchode. Mnohým družstvám chýba efektívne finančné riadenie.
Koľko dostávajú vaše farmy dotácie z únie?
Nemám to zrátané, ale na to sú jasné pravidlá. Každé družstvo má na hektár nárokovateľnú dotáciu, ktorú je možné zvýšiť, ak je farma v režime ekologického hospodárenia. Myslím si však, že agrosektor a prosperita podnikov v ňom nemôžu byť postavené na agrodotáciách. Z ekonomického hľadiska je najjednoduchšie mať prenajatú pôdu, nemať jediného zamestnanca, lúky a pasienky iba mulčovať v službách, brať dotácie a ste najziskovejším podnikom na Slovensku. Našťastie takýmto spôsobom hospodári len malá časť „gaučových“ farmárov. Farmárčenie treba budovať s dlhodobou perspektívou a je potrebné, aby jeho neoddeliteľnou súčasťou bola aj živočíšna výroba. Napriek tomu, že v súčasnosti je skoro na všetkých farmách vysoko stratová.
Lenže mnohé farmy by bez eurodotácií neprežili. U vás je to napríklad pri Nemšovej okolo 170 eur na hektár.
Keď sme minulú jeseň PD Vláru Nemšovú preberali, hrozil jej konkurz. Verím, že už tento rok ju dostaneme z prevádzkovej straty aj bez dotácií. Slovenské farmy sú však aj pre nespravodlivé rozdeľovanie eurodotácií z Bruselu diskriminované, čo vplýva na ich nízku konkurencieschopnosť v európskom meradle. Je to jeden z hlavných dôvodov, prečo sa na Slovensko dováža toľko potravín. Z informácií, ktoré sú dostupné, by sa mali dotácie čiastočne zvýšiť, no k dorovnaniu dotácií na Slovensku v porovnaní s ostatnými krajinami nedôjde. Nevidím pritom najmenší dôvod, prečo by mal mať slovenský poľnohospodár nižšie dotácie ako farmári v okolitých krajinách, a to nehovorím o západoeurópskych krajinách. Musíte sa opýtať premiéra a predchádzajúcich vlád, ako lobovali za záujmy slovenských poľnohospodárov.
A vy lobujete za poľnohospodárov u premiéra?
Bol som spolu s kolegami z Potravinárskej komory Slovenska a Agrárnej komory Slovenska spoluorganizátorom demonštrácie farmárov vlani v decembri, keď sme vysypali vlečku hnoja pred zastúpenie Európskej komisie na Slovensku. Bol to pozitívny krok, ktorý naštartoval aj aktivity slovenskej vlády na to, aby pritlačili na Brusel. Výsledkom je čiastočné zvýšenie dotácií, no i tak s týmto stavom nemôžeme byť stále spokojní.
Najnovšie sa však ozývajú aj hlasy, či zahraniční investori na slovenskej pôde nie sú problém. Ministerstvo dokonca rozhodlo uprednostniť pri nákupe pôdy cez pôžičku zo štátnej rozvojovej banky domácich, čo sa zas nepáči zahraničným.
Súhlasím s každým princípom, ktorý bude rozvíjať slovenské poľnohospodárstvo a je mi jedno, kto je vlastníkom. Oveľa dôležitejšie je, aby sa vlastník správal hospodárne, aby pôdu a farmu nedrancoval. Či je ním Dán alebo Slovák, je jedno. Na druhej strane práve zahraniční investori v tomto sektore majú aj obrovské dotácie z vlastných krajín. Slováci také príspevky nemajú, nevidím preto na tom nič kontroverzné, ak ich slovenské ministerstvo zrovnoprávni aj prostredníctvom možnosti poskytnutia pôžičky Slovenskej záručnej a rozvojovej banky. Sú to peniaze slovenských daňových poplatníkov, je to legitímne.
A apriori nie ste proti tomu, aby pôdu vlastnili cudzinci?
Ako chcete tomu zabrániť, keď sme už členom Európskej únie? Jednou z podmienok vstupu bol liberalizovaný trh s pôdou.
Farmári doplácajú aj na dohodárov. Ako to pociťujete?
Tak, ako ostatným farmám, aj našim to významne zvýši náklady. Pre agrosektor je typické najímanie sezónnych brigádnikov na dohodu. Prijatím legislatívy sa dohodári predražili takmer o 50 percent. Niektoré spoločnosti to prežijú ľahšie, niektoré ťažšie, niektoré skrachujú. Pre riešenie nezamestnanosti na Slovensku je to tiež zlá správa. Po minulé roky bolo pozitívne, že v letnom období klesala nezamestnanosť práve vďaka sezónnym prácam. Teraz zníženie nezamestnanosti v lete bude podstatne nižšie.
Štát však musí nájsť pol miliardy eur, aby znížil deficit. Vidíte nejaký spôsob, aby sa nemuseli opäť zvyšovať dane?
Prečo by sa mali zvyšovať? V daňovej oblasti sme to už prešvihli. Slovensko je momentálne absolútne nekonkurencieschopná krajina z pohľadu daní. Čo však urobila súčasná vláda v oblasti úsporných opatrení? Konečne by mala nájsť odvahu ísť do opatrení, ktoré zastavia plytvanie štátu.
Môžte byť konkrétny?
Môžeme ísť rezort za rezortom, po zozname príspevkových a rozpočtových organizácií, ktorých je na Slovensku viac ako sedemtisíc. Keby ste priemerne v týchto organizáciách znížili rozpočet o 20 percent, tak sa nič nestane. Štátny sektor by začal robiť efektívnejšie a správal by sa tak, ako sa správala podnikateľská sféra v rokoch 2008 – 2009, keď sa začala hospodárska kríza. Vtedy vo fabrikách, ktoré ešte dodnes žijú a sú perspektívne, spadli tržby aj o 50 percent. Museli sa prispôsobiť, hľadať rezervy, no prežili a sú konkurencieschopnejšie. Prečo sa takýmto spôsobom nespráva štát?
Je to reálne v kratšom časovom horizonte?
Berme si príklad z krajín, kde to funguje. Napríklad z Estónska. Ekonomika sa im v rokoch 2008 – 2009 prepadla oveľa viac ako na Slovensku. Momentálne je ich hospodárstvo na rastúcej trajektórii, majú minimálne zadlženie, výrazne im klesá nezamestnanosť. Ale štát aj občania museli krátkodobo nastúpiť cestu úsporných opatrení. Ak sa má pýtate, či sa to dá aj na Slovensku, tak som presvedčený, že áno. Ale musí byť odvaha a schopnosť to uskutočniť.
Takže cesta naštartovania výroby a zamestnanosti aj cez stimuly investorom do toho nepatrí?
Je to vrcholne nesystémové opatrenie. Najprv musíte niekomu peniaze zobrať, aby ste ich mohli iným dať. Na Slovensku sme všetkým podnikom zvýšili dane a odvody a investičné stimuly dostanú len niektoré vybraté. Keby sa na Slovensku firmám dobre podnikalo, nemajú dôvod hroziť odchodom a investície by prichádzali aj bez stimulov.
Ale reagujú na to.
To je veľmi zjednodušené. Každý investor nás pred vstupom hodnotí z rôznych aspektov. Aká je poloha krajiny, politické zriadenie, politická a finančná stabilita, aké sú náklady na podnikanie v krajine, kvalifikovanosť zamestnancov, mzdové náklady a regulácia, aká je vymožiteľnosť práva, v tej sme v Európe na chvoste rebríčka. Podstatná je aj pracovnoprávne legislatíva. Ak si investor všetky negatíva spočíta, je možné, že chce odísť. A potom ho ťaháme cez investičné stimuly, ktoré platíme z našich daní. To sú nesystémové stimuly. Systémovým stimulom by malo byť zlepšenie podnikateľského prostredia. Ale za posledný rok vláda neprijala ani jedno zásadné opatrenie na zlepšenie podnikania. Takže na jednej strane sa chválime, že sa tu vytvoria stovky pracovných miest cez stimuly, ale to, že sa zrušili tisícky pracovných miest zlými rozhodnutiami v oblasti daní, odvodov a Zákonníka práce, to nikoho vo vláde netrápi.
U.S. Steel však vďaka stimulu zostal.
Som presvedčený, že dôvodom úvah v U.S. Steel o odchode neboli chýbajúce investičné stimuly, ale zásadné zhoršenie podnikateľských podmienok. Napríklad cena elektrickej energie u nás je jedna z najvyšších, ak nie najvyššia v Európskej únii. My sme všetkým zamestnávateľom zhoršili podmienky. Aj malým a stredným, ale len veľkí sa dokážu ozvať. A vláda teraz reaguje. Investičné stimuly, ktoré dáva veľkým korporáciám, sú často vynútenou kompenzáciou zhoršovania podmienok podnikania, ktoré sa na Slovensku deje v posledných rokoch. Podnikatelia sú pragmatickí, zostávajú tam, kde sa im darí, ak sa im podmienky zhoršujú, hľadajú príležitosti v iných krajinách.
Takže, ak podľa najnovších štatistík v Česku odlev firiem do daňových rajov klesol a u nás, naopak, vzrástol, dá sa to pripísať aj zhoršujúcim sa podmienkam?
Určite áno, napríklad v Česku korporátna daň klesla, u nás stúpla. Nemôžeme sa čudovať, že sa podnikatelia správajú racionálne. Ako chcete v Európskej únii niekomu zakázať, aby išiel podnikať do inej krajiny, ktorá je tiež členom Európskej únie? V Európskej únii je veľa krajín, kde je daňové zaťaženie podstatne nižšie ako na Slovensku. A to nemusíme ísť ďaleko, stačí skočiť na juh do Maďarska, kde je daňové nastavenie výhodnejšie.
Tam však nie je najlepšie politické prostredie.
Pre malé podniky to nie je až také podstatné. Napríklad majiteľ malej firmy, ktorá má päť zamestnancov, fungovala v Komárne a teraz ju presunul do maďarského Komáromu, až tak na politickej stabilite nezáleží. Vie byť flexibilný. Na Slovensku sme vytvorili prostredie, odkiaľ firmy utekajú a tie, ktoré si tu chceme udržať, musíme zaplatiť investičnými stimulmi.
A vás na Slovensku ešte baví podnikať?
Zatiaľ áno. Ale každý podnikateľ si bude pragmaticky hľadať priestor na to podnikanie. A pokiaľ bude jeho krajina k nemu nehostinná, je veľa príležitostí, kam sa môže s podnikateľským zámerom presunúť. Jeden príklad aj keď nie z podnikateľského prostredia. Známy francúzsky herec Gérard Depardieu je dnes už ruským občanom. Je to škoda pre francúzsky národ, keď takéhoto významného človeka vyhnal za hranice len preto, že bol úspešný, v minulosti zarobil veľa peňazí a vláda sa ho rozhodla zdaniť viac ako sedemdesiatimi percentami. To je štátne výpalníctvo, nie daňový systém.
Vy by ste uvažovali nad tým, že by ste si presunuli podnikanie za hranice, ak by sa takto zhoršili podmienky?
Asi by som bol jeden z posledných, ktorý by to chcel urobiť. Ale pokiaľ by sa dramatickým spôsobom zhoršovalo podnikateľské prostredie, urobil by som to.
Kto je Jozef Špirko
Jozef Špirko bol jeden zo zakladajúcich členov finančnej skupiny Penta. Mal na starosti reštrukturalizáciu podnikov, blízke mu boli firmy Ozeta, AVC či Agro Movino. Tieto po odchode z Penty v roku 2010 aj získal do svojho portfólia. Dnes cez spoločnosť Aspin podniká aj v agrosektore. Má už päť fariem s výmerou 14-tisíc hektárov. Spolu jeho firmy zamestnávajú tisícku ľudí.