Už 26. mája spúšťa Mafra Slovakia unikátny projekt na Slovensku s názvom HN Televízia. Stojí za ním aj bývalý riaditeľ televízie Joj František Borovský.
Čoraz viac tradične tlačených médií spúšťa internetové televízie. Príkladom sú aj Hospodárske noviny a ich pripravovaný projekt HN Televízia. Čo stojí za týmto trendom?
Vydavateľstvá chápu, že ich doterajší biznis model sa blíži do cieľovej roviny a vytvárajú modely, ktoré budú časom nahrádzať klesajúce výnosy v „tradičných“ oblastiach. Evolúciu nezastavíte a tí, čo sa neprispôsobia meniacim sa podmienkam, môžu si začať písať nejaký pekný nekrológ.
Otázka je, čo tým v konečnom dôsledku vydavateľstvá sledujú – či reflektujú reálny nárast popularity tejto formy žurnalistiky, alebo sa v čase krízy snažia rozvíjať čo najviac kanálov, aby prilákali inzerentov.
Ľuďom je dnes úplne jedno, odkiaľ prichádza obsah, ktorý ich zaujíma. Musíte týchto ľudí udržať a zmeniť, nech to znie akokoľvek čudne, na výnosy. Za posledný rok som videl toľko zaujímavých a životaschopných modelov oslovovania čitateľov, divákov.
Vzniká tu však paradox. Vydavateľstvá založené pôvodne na tlačených médiách akoby vytvárali priamu konkurenciu tradičným televíziám. Dospeje to podľa vás do takého bodu, že sa televízie budú biť s internetovými televíznymi projektmi pôvodne tlačených médií o divákov aj inzerentov?
Určite áno, pozrite sa napríklad, kde bol You Tube pred x rokmi a dnes. Je to alfa samec v oslovení generácie millennials. Vo svete vznikli platformy, ktoré dokážu cez You Tube osloviť túto skupinu lepšie ako klasická televízia. Rozhodujúce kritérium pre vojnu starého a nového zostane obsah, a následne spôsob jeho monetizácie. Unikátny obsah a chápanie svojej cieľovej skupiny bude určovať poradie víťazov a aj tých porazených.
Kedy k tomu môže prísť?
To všetko sa už deje, spôsob konzumácie obsahu sa mení. Jediné, čo nestíha tempo, je regulácia mediálneho prostredia. Politici sú klasicky leniví. V princípe tomu nerozumejú a riešia pseudo ochrany napríklad detí v čase, keď väčšina z nich už je na You Tube. Nedávno som čítal zaujímavý rozhovor a z neho mi zostala v mysli veta:„Ak jedného dňa Facebook vyštartuje po peniazoch z televíznej reklamy a začne vytvárať unikátny obsah pre jednotlivé krajiny, tak to môžeme postupne zabaliť.“ Nestane sa to teraz ani zajtra, ale zmeny prídu. A som napríklad veľmi zvedavý, ako budú fešáci v regulačných radách regulovať napríklad Facebook. Ale aspoň z toho budú mať úžitok predajcovia leteniek do Bruselu, kávy a hotely na všetky tie „potrebné“ konferencie.
Takže očakávate, že internetové televízne projekty pôvodne tlačených médií sa časom zamerajú aj na zábavné formáty typu reality šou.
Všetko je vec pohľadu v štýle „koľko ma to bude stáť a koľko na tom zarobím“ a inak sa na to budete na Slovensku dívať teraz a inak v roku 2020.
Čo môžu byť hlavné konkurenčné výhody internetových televíznych projektov oproti klasickým televíziám?
Myslím si, že z dlhodobého hľadiska budú všetci na rovnakej štartovej čiare a zvíťazí ten najlepší obsah. Zoberte si Netflix, marketingovo nablýskaná videopožičovňa. Keďže niekto aj rozmýšľal, urobil seriál House od Cards, z ktorého boli kritici paf. Potom vypisovali, kedy bude také seriály vysielať lineárna televízia, a lavína sa pohla. Klasická televízia, keď o 20.00 hod. pustí seriál o súboji demokratov a republikánov v kongrese, tak na druhý deň z peoplemetrov zistí, že ich nikto nepozeral a že 38 peoplemetrov dobrovoľne spáchalo samovraždu. No to už Netflix mal za sebou celosvetové zadarmo promo od novinárov. Seriál je to však naozaj výborný, no iba pre istú časť publika.
Mimochodom, je nejaká odlišnosť medzi divákom internetovej a klasickej televízie – v preferenciách žánrov, čase sledovania a spôsobe sledovania programov?
Určite áno, mladší diváci zvládnu pozerať You Tube, archív nejakého programu z telky, lebo sa im nechce o 20.15 hod. sedieť pred televízorom a čakať. Zároveň sťahujú seriály z torrentov, do toho „postujú“ na všetkých „42“ sociálnych sieťach, kde majú kontá. To je prvá skupina. V istom veku sa preklopíte do polohy „a teraz poprepínam, čo kde vysielajú“ a ešte stíhate sociálne siete. Potom už len prepínate a posledná dnešná kategória má v časopise vyznačené, čo bude pozerať. Otázka je, ako rýchlo bude prvá skupina postupovať do tých ostatných.