Cestou k nastoleniu fiškálnej disciplíny je decentralizácia a nie hromadenie moci v Bruseli, myslí si Wyplosz. Tento týždeň prednášal na Slovensku. Na pozvanie Rady pre rozpočtovú zodpovednosť.
Čakajú nás voľby do európskeho parlamentu. Čo by novozvolení politici mali zmeniť?
Mali by prehodnotiť postavenie a činnosť Európskej komisie. Myslím, že sa tu v posledných rokoch urobili obrovské chyby.
Aké chyby?
Všetky opatrenia, ktoré priniesla kríza, ako two pack, six pack či kompakt, spolu vytvorili neskutočne komplikovanú vec. Je to hotový sen eurokrata. Vypracovávanie reportov a reportov o reportoch. Zamestnáva to stovky ľudí zbytočnou prácou. A v strede toho všetkého je komisia. Je to veľmi hlúpe, zbytočné plytvanie peniazmi a nebude to fungovať. Potrebujeme tu urobiť nejaký zmysluplný zásah. To je priorita číslo jeden.
Hovoríte o okresaní vplyvu samotnej komisie. Myslíte si, že je to reálne?
Nemyslím si, že sa to nakoniec aj reálne stane.
Prečo?
Sú tu dva dôvody. Po prvé, komisia momentálne nie je úplne nezávislá. Je pod veľkým vplyvom najväčších krajín. Nedá sa preto očakávať, že by sa poukázalo na chyby v prístupe politických lídrov Európy a len tak zmenilo smerovanie politiky. Druhý dôvod súvisí so základnými politickými princípmi. Každá inštitúcia sa snaží zväčšovať svoju moc. A keď už raz Európska komisia dostala moc, napríklad vo fiškálnej oblasti v rámci protikrízových opatrení, nemyslím si, že sa ich len tak ľahko zriekne. Aj keď je to na škodu Európskej únie.
Viete si predstaviť, ako by sa mohol znížiť vplyv komisie?
Moja predstava by bola zrušiť pakt stability, zrušiť two pack a six pack a prijať pravidlo žiadnych záchranných programov pre štáty.
A čo s vysokým dlhom krajín eurozóny, na ktorý často upozorňujete?
Číslo dva je dedičstvo obrovského dlhu. Priemerná výška verejného dlhu v eurozóne je na hranici sto percent hrubého domáceho produktu. Takto nemôžeme pokračovať. Nemôžeme sa spoliehať, že z tohto dlhu vyrastieme výkonmi, aké podáva Čína. Ekonomický rast v Európe je totiž mizerný. Tu sa niečo musí stať. Je to momentálne síce príliš ošemetná téma, ale myslím, že po voľbách by sa tu mohlo niečo zmeniť.
Sám navrhujete zaujímavé riešenie.
Je to dosť komplikované. V princípe by však išlo o agentúru, ktorá by na seba prebrala časť dlhov krajín, povedzme polovicu. A táto agentúra by získavala peniaze na obsluhu dlhu z centrálnych bánk. Tie totiž generujú zisky, ktoré odovzdávajú štátom. Vlády by tento zisk presmerovali na agentúru. Toto by mohlo byť najmenej bolestivé riešenie veľkých dlhov.
Vzdialene to pripomína návrh Francúzov na vytvorenie fondu na umorovanie štátneho dlhu. Zatiaľ u svojich partnerov nepochodili. Myslíte si, že vaše riešenie prejde?
Rozprávam sa o tom s vládami a vysokými predstaviteľmi. Zaujíma ich to. Hovoria mi však, že teraz na to nie je vhodná doba. Vlády sa totiž rozhodli, že kríza už pominula a nebolo by vhodné teraz prehodnocovať situáciu. Ale veľa ľudí vidí, že kríza tu stále je a ja verím, že riešením sa ešte budú politici zaoberať.
Nateraz sa však zdá, že vysoké zadlženie neznamená pre krajiny veľký problém. Na trhy sa triumfálne vrátili Grécko a Portugalsko.
Som veľmi znepokojený touto situáciou. Keď sa pozriem na Grécko či Portugalsko, nevidím žiadnu možnosť, že by vedeli splatiť svoje dlhy.
Nerozumiem, prečo trhy nakupujú viac ich dlhu. To ma znepokojuje. Na trhoch teraz vidím neopodstatnený optimizmus. Myslím, že je bláznivé, keď trhy kupujú Grécky dlh. Alebo očakávajú ďalší záchranný balík? Pre mňa sú to zlé správy.
Takže si myslíte, že táto sľubná situácia je neudržateľná?
Myslím, že krajiny zasiahnuté krízou urobili veľký pokrok. No stále je podľa mňa neudržateľný obrovský dlh týchto štátov. Možno v prípade Španielska a Írska by mohol byť zvládnuteľný, ale nie som si tým istý.
Hovoríte, že kľúčové je nastolenie fiškálnej disciplíny. Ako to urobiť?
Po znížení vplyvu komisie a prijatí pravidla žiadnych bailoutov pre štáty by sa mohol zaviesť systém podľa vzoru Spojených štátov. Ide o to, že každá krajina by mala vlastné pravidlá a inštitúcie na dosiahnutie fiškálnej disciplíny. Jediná dobrá vec, ktorú tu máme v Európe, je fiškálny kompakt. Práve on hovorí, že fiškálnu disciplínu treba dosiahnuť na národnej úrovni. Znamená to, že potrebujeme národné inštitúcie na dosiahnutie fiškálnej disciplíny. Okrem iného nezávislú radu pre posudzovanie rozpočtu.
Takú, ako má Slovensko?
Čo vidím, je, že máte kompetentnú Radu pre rozpočtovú zodpovednosť. Neviem však, aké silné slovo má vo vláde. Každá rada si musí získať kredibilitu. Jedna z prvých podobných rád bola vytvorená v roku 2006 vo Švédsku. Pár rokov nato prišla kríza a rada povedala vláde, že jej rozpočtová politika je príliš utiahnutá, že by mala byť viac expanzívna. Boli bystrí a išli proti vtedajšiemu silnému trendu šetrenia. Vláda povedala dobre, zvýšime deficit. Vtedy sa ukázalo, že v rade sú skutočne múdri ekonómovia a nie maniaci, ktorí za každú cenu presadzujú prísne úspory. Takto teda získala kredibilitu rada vo Švédsku. V tomto je však kľúčová aj úloha médií. Rada by mala byť vypočutá, ak hovorí o dôležitých veciach.
Nabádate na zrušenie záchranných balíkov pre krajiny. Čo si myslíte o bankovej únii, ktorá prináša napríklad fond na záchranu bánk?
Je dobrá správa, že budeme mať jednotný dohľad bankového trhu.
Neprinesie však banková únia ďalšie privilégiá pre banky? Budú môcť podobne riskovať ako štáty, ktoré nezodpovedne hospodárili a spoliehali sa na pomoc.
Myslím, že privilégiá sa práveže zmenšujú. Máme tu dve dôležité veci. Po prvé takzvaný princíp bail in pri záchrane bánk. Ten hovorí, že ak treba reštrukturalizovať banku, náklady budú znášať v prvom rade akcionári či vkladatelia. V praxi to znamená, že ak zlyhá nejaká banka, najskôr budú postihnutí akcionári, v druhom rade budú dotknutí tí, ktorí poskytli banke pôžičky. A ak to nebude stačiť, na rad prídu klienti s veľkými účtami nad 100-tisíc eur.
A aká je druhá vec?
Pripravované seriózne strestesty. Doteraz mali banky privilégium skrývať svoje čísla. A aj to robili. Predošlé strestesty boli skôr vtip. A prečo? Pretože niektoré krajiny povedali Európskemu orgánu pre bankovníctvo, aby tieto testy nebral vážne. A prečo? Lebo vlády sú ovládané bankami. Všetky vlády sú ovládané bankami. Povedal by som, že to je zákon prírody. Preto je dobré mať jednotný dozor a jednotnú reguláciu, lebo sa odčleníte od vlád. Je to veľký progres. Dúfam, že je už za nami zachraňovanie bánk, keď boli chránení akcionári a za krach nakoniec platili daňoví poplatníci.
V súvislosti so strestestmi a ich výsledkami panujú obavy. Aké následky by mohli mať na malú krajinu ako Slovensko, kde približne 90 percent bankového sektora ovládajú zahraničné, predovšetkým západné bankové skupiny?
Celá idea strestestov je zabezpečiť organizovanú rekapitalizáciu bánk. Napríklad ak by prišlo k zlyhaniu povedzme talianskej bankovej skupiny, tak Taliansko musí zakročiť. Či už vo forme pomoci, alebo znárodnenia. Bude musieť jednoducho zakročiť štát. Ale najskôr by sa malo uplatniť spomínané bail in pravidlo. Ak sa zlyhanie stane v prípade talianskej bankovej skupiny, ktorá má aktivity aj na Slovensku, tak niektoré subjekty na Slovensku môžu byť postihnuté. Ak majú veľké vklady v danej banke. Ale nemusíte čakať, kým vás postihnú problémy banky. Ak vnímate, že vaša banka je „krehká“, môžete prejsť do inej. Dobrá správa v prípade talianskych bánk však je, že tamojšie úrady ich nútia, aby sa rekapitalizovali ešte pred strestestmi. A tieto banky to aj robia.