Predstavte si hotel, ktorý má takú kapacitu, že dokáže ubytovať celú dedinu, v ktorej sídli. A nezostal len pri tom. Kapacita by prekročila obyvateľov dvoj-, troj- a dokonca aj päťnásobne. V zahraničných dovolenkových destináciách nič nezvyčajné. Na Slovensku skôr veľká výnimka. Ak k tomu prirátame lokalitu na východe Slovenska a zanedbateľný turistický potenciál, výsledkom by mal byť projekt dopredu odsúdený na neúspech. No, tak ako v podobných prípadoch, aj tu nájdeme slovíčko „ALE“. Dedina, v ktorej hotel začali stavať, má dnes len šiestich obyvateľov s trvalým bydliskom. Vymrela. Ako dedinu ju už neeviduje ani internetový vyhľadávač Google. Zachrániť ju mohol práve pripravovaný hotel. Plány jeho majiteľa totiž boli na región severovýchodného Slovenska veľkolepé...
Pánu Bohu za chrbtom
Na rázcestí v obci Staškovce odbočujeme doľava. Tabule ukazujú obec Miková (mimochodom, rodisko rodičov Andyho Warhola) a obce Vladiča. Cesty toho pamätajú veľa. Záplata na záplate, výmoľ na výmoli. Že by sa dočkali skorej opravy, je málo pravdepodobné. Obyvateľov tu totiž počítajú na desiatky. Neoplatilo by sa. Kedysi sa dolina mohla pochváliť piatimi dedinami (Nižná a Vyšná Vladiča, Malá a Veľká Driečna, Suchá). Dnes je všetko minulosťou. Aj povojnové roky sa podpísali pod to, že päť obcí nahradila len jedna – Vladiča. Aj keď nasilu spojené, inej možnosti ani nebolo.
Na mieste, kde začali stavať hotel, bola kedysi škola. V Malej a vo Veľkej Driečnej žilo ešte v roku 1942 vyše 400 ľudí. Snímka: autor
Mierime do Driečnej. Obce, za ktorou nie je už nič. Len poľské hranice a husté lesy, v ktorých miestni pozorujú často aj medvede. Je nedeľa napoludnie a v dedine je len pár dovolenkárov. Potomkov rodákov. „Ja ich nazývam bociany. Prídu na leto, zasadia si zeleninu a v septembri zasa odídu,“ hovorí s úsmevom Ján Melničák, rodák z Driečnej. Aj on, podobne ako desiatky ďalších rodín, obec opustil. Dnes žije v neďalekých Medzilaborciach. „Ako-tak to v Driečne žije len v lete,“ hovorí.
Exodus rodákov
Driečna sa pritom môže pýšiť bohatou históriou. Ešte v roku 1942 ju mapy evidovali ako dve obce. Malú a Veľkú Driečnu. Obe mali spolu viac ako 420 obyvateľov. Obce rozdeľoval len potok. Paradoxne, ten bol aj hranicou Šarišskej a Zemplínskej župy. Takže obce sídlili v rôznych župách.
V oboch Driečnach nechýbalo nič, čo by malo v obci v tom čase chýbať. Obecný úrad, kulturák, kostol či škola. Po vojne však nastal zlom. Ľudí bolo veľa, práce však nedostatok. A tak začína hromadný exodus. „Zväčša odchádzali do Česka. Jedna vlna smerovala na Ústecko, druhá k mestu Aš,“ spomína Ján Melničák. Podľa jeho slov z každej rodiny odišiel na skusy týmto smerom minimálne jeden človek. „No boli aj také rodiny, že odišli aj dvaja či traja,“ konštatuje. Trend neustal ani v ďalších rokoch. Veľa rodín odišlo aj do Medzilaboriec, život z obce mizol. V roku 1961 tak došlo k spojeniu oboch dedín. V Malej a Veľkej Driečnej vznikla len jedna. O štyri roky na to už obec prestala figurovať na mapách. Úbytok obyvateľov sa postaral o to, že sa z nej stala len časť Vladiče.
Bez nádeje
Na začiatku deväťdesiatych rokoch by ste obyvateľov vedeli rýchlo zrátať. Bolo ich do 20. Práve v tom čase však vzniká projekt, ktorý mal obci priniesť nový vzduch. Regionálny podnikateľ si vybral budovu miestnej školy na to, aby tu postavil hotel. Áno, plnohodnotný hotel, ktorý mal do obce vrátiť život. Nepočítal len s ubytovacou časťou. Jeho súčasťou mala byť aj športová časť. Hovorilo sa o vleku a vytvorení lyžiarskej trate. Plány, ktoré vyzerali veľkolepo, začali v Driečnej skutočne realizovať.
Podľa dostupných údajov stála budova školy vtedajších 250-tisíc slovenských korún. Projektu uverila aj banka, takže ceste k realizácií nebránilo nič. Začalo sa stavať. Stavba síce podrástla do výšky, už po prvom roku však uviazla. Aj keď sa o pár mesiacov opäť naštartovala, stavebné stroje sa dlho nezdržali. Projekt začal v druhej polovici deväťdesiatych rokoch chátrať. Po jednej zime dokonca padla časť strechy a oporný múr. Že by sa projekt opäť reštartoval, je málo pravdepodobné. „Hotel chátra, nikto oň neprejavil záujem,“ povedala pre HN starostka Vladiče Helena Popíková.
Hotel tak zabudnutú dolinu nespasí. Každý rok v nej ubúdajú obyvatelia. Ešte v roku 1942 žilo v piatich dedinách 938 obyvateľov, teraz ich štatistiky evidujú 59. Aj to veľká časť z nich odchádza na zimu preč. Že by sa to všetko zvrátilo, neverí ani starostka Vladiče. „Nádej neexistuje. Nemáme tu obchod, autobusové spoje. Čo by tu tí ľudia robili?,“ pýta sa starostka.
Drobná iskierka nádeje však tlie. Pár metrov pred Driečnou otvorili vlani malý penzión. Nesie symbolicky meno Driečna.
Ak máte vo svojom okolí REALITNÚ OPACHU, pošlite nám svoj tip na adresu Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript..