Slovenskejšie ako bryndzové halušky. Košickú Rybu zachránili pred utopením šaláty

Pre niekoho možno slovenskejšie jedlo ako bryndzové halušky – aj to sa hovorí o treske v majonéze s dvomi rožkami. Slovenská bufetová klasika, známa ešte z čias socializmu, prežíva dodnes aj vďaka spoločnosti Ryba Košice. Ako nástupca socialistického spracovateľa rýb pre východ Slovenska v čase privatizácie zamestnával podnik 70 ľudí s tržbami okolo 7 miliónov eur. Košický spracovateľ rýb a výrobca lahôdok pod taktovkou rodiny Gimovcov – otca a syna – však za 24 rokov vyrástol päťkrát vyššie. Dnes sa preťahuje so žilinskou Rybou o pozíciu jednotky na slovenskom trhu, dáva prácu trom stovkám Košičanov a vlaňajší obrat firmy atakuje latku 30 miliónov eur. Firma o sebe hovorí ako o Rybe s najdlhšou históriou na Slovensku, v tomto roku sa dožíva sedemdesiatky.

Do rúk zamestnancov
Potravinárska fabrika v Košiciach sa rodí rok po skončení druhej svetovej vojny. Novodobý príbeh spoločnosti Ryba Košice sa však začína písať v roku 1992. Jej zamestnanci na čele so vtedajším šéfom Jozefom Gimom starším podávajú štátu v rámci veľkej privatizácie vlastný rozvojový projekt. Skúsenosti s potravinárstvom mal už vtedy bohaté, spoločnosť tak úspešne prevádza turbulentnými časmi po nástupe kapitalizmu. Do Ryby totiž prišiel v roku 1984 z iného košického podniku – Frucony. Paradoxne pritom v zápase o prevzatie košického závodu neprebiehal konkurenčný boj. „Ryba Košice bola najzaostalejší podnik z éry socializmu na Slovensku. Najmä čo sa týka financovania. Nemali sme preto pri privatizácii konkurenciu,“ hovorí pre HN Jozef Gima mladší, spolumajiteľ, konateľ a generálny riaditeľ spoločnosti Ryba Košice. Východniari patrili do trojlístka slovenských závodov, ktoré mali zabezpečiť v povojnovom období prísun rýb na zlepšenie výživy obyvateľstva.

Úspešná transformácia
Ekonomika socialistického rybieho priemyslu však podliehala centrálnemu riadeniu z Prahy. Vtedy platilo, čím ďalej od hlavného mesta na Vltave, tým menší prídel financií do podniku. V čase privatizácie Ryby Košice preto ležala na podnikovom dvore iba udupaná zem namiesto asfaltu. Podvyživený producent pochúťok a šalátov zúfalo volal po investíciách. Noví majitelia naliali do jeho modernizácie už viac ako 20 miliónov eur. „Ja som sa ešte ako 14-ročný chlapec hral s projektom na kompletnú prestavbu závodu, ktorý vypracoval môj otec. Nikdy mu ho neschválili. Bola to doba normatívov a plánov, no tie sa nikdy nenapĺňali,“ spomína štyridsiatnik Gima mladší, ktorý vo firme postupne prešiel takmer všetkými pozíciami od vrátnika až po riaditeľa. Syn prevzal najvyšší manažérsky post od otca na prelome milénia, v roku 2009 sa stal najväčším spoluvlastníkom firmy. Otec si vo svojich rukách ponechal 40-percentný podiel, dodnes však sedia spoločne v jednej kancelárii vedľa seba.

Vznik legendy
Slováci mali v porovnaní s Českom rýb pomenej. Vyplývalo to z prerozdeľovania centrálnych plánov a devízových rezerv vo východnom bloku. Ako teda z mála rybieho filé vyrobiť čo najviac? V roku 1954 tak vznikol majonézový šalát s jednoduchým názvom treska. Nikto pritom netušil, že sa rodí ikona stravovacích návykov. „Zjednodušene povedané, zmiešali rybu so zeleninou a s majonézou, čím sa zmenšil podiel ryby a aspoň v takej forme sa dostala medzi ľudí,“ vraví Gima. Treska Slovákom zachutila a už čoskoro sa tešila masovej obľube. Skúšobná výroba pritom počítala s plánom produkcie 65 ton rybieho šalátu za rok. No ten sa už na prvý pokus prekročil dvojnásobne. Odvtedy sa z tresky stala legenda slovenskej gastronómie. Trh i chute sa však menia a firma na ne reaguje inováciami. Na pulty obchodov zavádza celý rad exkluzívnych produktov, nové majonézy, výrobky určené špeciálne pre deti či rôzne variácie tresky a rýb. Objem výroby pritom poskočil z 1 500 ton ročne v 90. rokoch na súčasných vyše 5 000 ton za rok pri palete okolo 700 druhov vlastných výrobkov. Spracovateľ rýb s nástupom nového milénia štartuje produkciu lahôdkových šalátov, čím ešte viac posilňuje svoju pozíciu.

Na vlastné nohy
Časom pod svoju strechu priberá komplexnú distribúciu mrazených a chladených produktov pre potravinárstvo od hranolčekov a pizze cez zeleninu s ovocím až po zmrzlinu. Gastro segment v súčasnosti generuje až tretinu tržieb firmy. Jedným z míľnikov pre košickú Rybu bol vstup na európske trhy v roku 2003. Najväčšou skúškou schopností si však Košičania prešli pri odchode z Radomy. Za nákupno-obchodnou organizáciou slovenských mraziarov a lahôdkarov zatvorili dvere v roku 2009. „Záujmy sa začali postupne trieštiť, až sme sa po 18 rokoch rozhodli zo združenia odísť,“ vraví Jozef Gima mladší. Radoma totiž vznikla v roku 1991 a zakladali ju tri podniky Ryby z Bratislavy, zo Žiliny a z Košíc spolu s mraziarenským podnikom z Popradu. Neskôr mala deväť spoločníkov. Filozofiou zoskupenia bolo vyrokovať si ako silný hráč výhodné nákupné ceny a združiť vyjednávaciu silu pri zásobovaní obchodov a prevádzok. Firma sa odchodom postavila pred hotovú vec – vybaviť si všetko na vlastné tričko.

Dvaja kohúti
Čeliť obchodným reťazcom zvládli a riskantný krok sa tak osvedčil. Firma neustále rastie. Radoma totiž o dva roky z trhu úplne zmizla podobne ako bratislavská Ryba. Východniari si odvtedy tisíce ton rýb nakupujú sami od Južnej Ameriky cez Čínu až po sever Európy. Pred pár rokmi sa k nim do ringu postavil zdatný súper. Žilinský biznismen Jozef Antošík, ktorý si meno spravil v papierenskom priemysle, totiž proti Košičanom formuje silnú protiváhu v podobe skupiny Preto a jej Ryby Žilina. „Konkurenčný boj sa tým zjednodušil. Na trhu sú dvaja silní hráči a za nimi dlho nič. Myslím si však, že na trhu nemôže byť iba jeden. Situácia si vyžaduje viacerých výrobcov, svoje miesto na trhu si nájdu,“ uzatvára šéf košickej Ryby.

DOTAZNÍK
Uveďte jedno byrokratické opatrenie, ktoré vám najviac komplikuje prácu.
Nepomenujem konkrétne opatrenie, ale celú oblasť. Najväčší problém, s ktorým sa stretávame v poslednom čase, je nájsť dobrých zamestnancov. Ide teda o celý súbor opatrení z oblasti zamestnávania. Dohodári sa zdanili, zamestnať na pár týždňov študentov cez prázdniny už nie je zaujímavé. Veci sa skomplikovali. Máme dokonca problém nájsť nekvalifikovanú pracovnú silu a zaplatiť ju. Sústavne potrebujeme 20 až 30 ľudí, ktorých by sme okamžite brali do
práce. Nemôžeme na trhu nájsť ochotných a dostatočne vzdelaných pracovníkov.

Ak by ste mohli zaviesť jedno podnikateľské opatrenie, ktoré by to bolo?
Budem trocha preháňať, ale z môjho pohľadu je nezaplatenie faktúry trestný čin. Rovná sa to krádeži – ako keby som si vzal niečo, čo mi nepatrí. Pritom ide o základný hnací motor ekonomiky. Ak by sa toto odstránilo, mnoho firiem by fungovalo lepšie.

Stretli ste sa v biznise s korupciou?
Áno, stretol som sa.

Myslíte si, že podnikateľské prostredie u nás sa skultúrňuje?Marek Nemec
Nemyslím si, práve naopak. Nesúvisí to ani s bonitou firiem. V minulosti boli ťažšie časy a ľudia pristupovali k sebe korektnejšie. Ak sa dalo slovo, tak platilo. Viac ako dnes. Čím mladšia firma, tým viac si na ňu treba dávať pozor. Problém neplatičov pritom nie je s firmami, ktoré sú v problémoch. Neplatia práve tie, ktoré sú na tom finančne veľmi dobre. Ich strategické rozhodnutie totiž je zneužívať to.