Energetika nie je ochotná prijať fakt, že jej pozícia slabne. Kým sa s ním zmieri, uplynie veľa času pri rozhodovaní o potrebnosti ďalších plynovodov Nord Stream alebo Mochoviec či o iných zásadných, avšak prekonaných záležitostiach.
Neviem, koľkokrát niekto použil dialóg z diela Tajuplný ostrov Julesa Verna: „Stúpame?“ „Nie, naopak!“ „Klesáme!“ „Je to ešte horšie, pán Smith! Padáme!“ Viem len, že sa mi náramne hodia k úvahe o budúcnosti svetovej energetiky, najmä plynárenstve. Posolstvom je prvotná silná viera vzduchoplavcov konfrontovaná s trochu odlišnou realitou.
Žijeme v spoločnosti ozveny, čo tu bezpečne bola, ale zaniká, bez toho, aby sme to zaznamenali. Ak sa hlavnou spoločenskou témou stala krivka vývoja hrubého domáceho produktu, a nie rastu všeobecnej vzdelanosti, je to do istej miery naša voľba. Problém sa začína vo chvíli, ktorú sme v menej šťastnej minulosti označovali „na večné časy“.
Hospodársky rozvoj je chápaný nielen ako ekonomická kategória, ale – a predovšetkým – ako zdroj oprávnenosti všeobecnej rozvojovej extenzie všetkého materiálneho. Podľa takto formulovanej zákonitosti platí, že rast HDP je vždy sprevádzaný rastom priemyslu, ťažby čohokoľvek, energetiky, poľnohospodárstva... Lenže to už dávno neplatí, a bude stále menej. Akokoľvek môže blahobyt rásť, neznamená to nutne väčšiu spotrebu elektriny, plynu alebo uhlia.
Krivky vývoja HDP a výroby elektrickej energie, ktoré ešte v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia bežali paralelne, sa rozišli – ekonomický rast sa dosahuje aj pri rýchlom poklese energetickej spotreby. Prvou námietkou proti tomuto tvrdeniu a jeho vysvetlenie je „export“ ťažkého priemyslu mimo Európskej únie. Vývoj spotreby výrobkov ťažkého priemyslu v EÚ však rapídne klesá. Kto neverí, nech sa pozrie do dokumentov Eurostatu....
Zostáva vám 85% na dočítanie.