Väčšina súčasných výrobcov vznikla v čase, keď sa vinylový boom ešte len začínal, hovorí Zdeněk Pelc.
Ste najväčším svetovým producentom vinylových platní, ktoré vyrábate v malej, ani nie dvojtisícovej dedinke Loděnice neďaleko Prahy. Kde vidíte dôvod, že vaša firma je jednotkou na trhu a má náskok pred ostatnými konkurentmi?
Určitá časť pravdy spočíva v tom, že vinyl sme nikdy neprestali vyrábať, takže dnes máme 60-ročné know-how. Naopak, väčšina súčasných výrobcov pochádza z firiem, ktoré vznikali pred dvomi či štyrmi rokmi, keď sa veľký vinylový boom ešte len začínal. Druhý dôvod nášho úspechu je ten, že niekedy okolo roku 2005 som začal rozmýšľať o tom, čo sa stane, až nám raz kapacita dôjde a my narazíme na naše limity. Preto som zadal úlohu vývoj nových technológií lisov, galvanických zariadení a ďalších strojov. Vyrobili sme nejaké prototypy, ktoré sme však v tom čase ešte nepotrebovali. Technické výkresy a ostatné materiály sme teda dali do trezoru a čakali na správny čas.
Kedy ten správny čas prišiel?
Stalo sa to v roku 2013, keď sme skutočne narazili na strop našich kapacít. My totiž vyrábame 24 hodín denne, sedem dní v týždni, 360 dní v roku. Tak sme začali vyrábať nové stroje. Dnes máme viac než polovicu všetkých strojov nových. Môžeme sa teda rozširovať. Na prelome mája a júna sme kúpili fabriku na vinylové platne v americkom Memphise. V polovici augusta sme zase otvorili fabriku v Burlingtone na predmestí kanadského Toronta, ktorá je kompletne vybavená novými strojmi. No a dosiaľ sme jediní na svete, kto tie nové stroje dokáže vyrábať. Samozrejme, sme si vedomí toho, že to takto nezostane naveky. Určite už v blízkom čase niekto príde s takýmito technológiami a až potom sa začne ten naozajstný boj o trh.
Vinylové LP platne boli veľmi populárne väčšiu časť 20. storočia, až kým ich začiatkom 90. rokov nevytlačili cédečká a neskôr digitálne technológie. Čo ste vyrábali medzi úpadkom vinylov a ich návratom pred niekoľkými rokmi?
My dodnes ako firma nežijeme iba z vinylov. Vždy sme mali viacero výrobných programov, či už to sú CD alebo DVD, ktorých sme produkovali obrovské množstvá. Dokonca sme jeden čas, keď sa nám zastavil rast výroby CD aj DVD, začali investovať do tlačiarenských kapacít, boxov a podobných vecí. Takže v súčasnosti sme jediní prinajmenšom v Európe a pravdepodobne aj vo svete, kto všetko, čo bolo spojené s nosičmi, vyrábal pod jednou strechou. Všetky tlačoviny, obaly a boxy produkujeme u nás v Loděniciach. A toto nám zostalo dodnes.
Môžete povedať, zhruba aký podiel dnes majú na vašej výrobe vinylové platne a ostatné produkty?
Keďže nie sme zameraní iba na komplikované produkty s vysokou pridanou hodnotou, mohli sme sa odpútať od biznisu spojeného s platňami a s filmami. Postupne sme začali robiť pre odvetvia, ktoré s týmto priemyslom nemajú nič spoločné. V Soběslavi sme napríklad spustili výrobu skladacích krabíc pre spoločnosť IKEA. Takže dnes pochádza približne polovica našich tržieb z produkcie vinylových platní, cédečiek a dévedéčok. Druhá polovica je úplne mimo tohto biznisu.
Zdeněk Pelc sa na jar stal českým EY Podnikateľom roka.
Stúpne vám výroba vinylových platní vďaka novým podnikom v USA a v Kanade?
Určite áno. My dnes pokrývame zhruba 20 percent celosvetovej spotreby, ktorá sa aktuálne pohybuje niekde na úrovni 80 miliónov platní. Vlani sme vyrobili približne 18 miliónov platní. Tento rok sme si spolu s našimi severoamerickými akvizíciami pripravili plán na produkciu okolo 30 miliónov platní.
Takže váš podiel na svetovom trhu stúpne na tretinu...
Myslím si, že nie. Celý ten trh totiž neustále rastie. Samozrejme, možno by sme chceli náš trhový podiel trošku zväčšiť. Ale určite to nie je tak, že by tí ostatní nič nerobili. Takto to už nefunguje.
Aká skupina klientov má najväčší záujem o vinylové platne? Pamätníci, ktorí na nich vyrastali, alebo aj mladší ľudia, čo si zlatú éru LP platní nepamätajú?
Nie, ten hnací motor vôbec nie sú pamätníci. Tí s vinylmi nemajú nič spoločné. Už len z toho dôvodu, že sa nerobí prakticky žiadna klasická hudba na vinylových platniach. Dnes dominujú populárne a rockové žánre. Celý tento biznis vlastne začal rásť mimo mainstreamového smeru, ako je punkrock, hadrock a podobné veci.
Kedy nastal zlom?
Až niekedy okolo roku 2010, keď sa do tohto biznisu zapojili aj veľké spoločnosti. Samozrejme, s nimi prišli aj veľké mená, ktoré predávajú najviac vinylových platní.
Vlani ste vyrobili 18 miliónov platní, tento rok počítate s 30 miliónmi. Očakávate taký prudký rast aj v budúcnosti?
Ak aj v posledných rokoch rástol dopyt po vinylových platniach dokopy o 30 či 40 percent ročne, tak v blízkej budúcnosti to už určite nemôže byť toľko. Na druhej strane, rozdiel v raste medzi plus 40 percentami a nula percentami je jednoducho veľký, takže na niekoľko rokov dopredu máme bezpochyby po starostiach. To, že raz rastieme rýchlejšie a inokedy pomalšie, je však v našom odbore normálne. Za tých 33 rokov, čo riadim túto fabriku, je to mojím denným chlebom.
Viete, ktoré veľké hviezdy svetovej hudby majú svoje albumy na platniach z vašej produkcie?
Robili sme albumy takmer všetkých hviezd. Samozrejme, nevyrábame ich priamo pre ne, ale pre veľké vydavateľstvá, ktoré ich albumy zastrešujú. Takže na našich vinylových platniach si môžete vypočuť hity napríklad od skupín Queen, U2, Rolling Stones či Beatles alebo interpretov ako Lady Gaga či Michael Jackson. Jednoducho čokoľvek, na čo si spomeniete. Je to rozdiel oproti cédečkám, kde robíme menej špičkovú muziku, keďže tá je už na CD viazaná v iných firmách.
Spomínali ste skupinu U2, ktorá chystá nový album, ale i Michaela Jacksona, ktorý nežije už viac ako sedem rokov. Vydávate teda skôr staršie alebo úplne nové albumy svetových hviezd?
To je naozaj rôzne, odlišuje sa to titul od titulu. Hoci sa to nezdá, konkurencie na vinyloch je vo svete naozaj veľa. Niektoré tituly robíme my, iné zase robí konkurencia.
Čo vôbec fanúšikov láka k tomu, aby si kúpili práve vinylovú platňu? Máme predsa rôzne MP3 či MP4 prehrávače, ľudia často počúvajú hudbu aj zo svojich smartfónov či si ju streamujú priamo z aplikácií...
Povedal by som, že pre mnohých ľudí je život už príliš prestreamovaný. Všetko funguje len v tej nehmatateľnej podobe. Keď ľudia majú niečo radi, tak si chcú na to siahnuť. To nie je iba náš prípad. Týka sa to napríklad aj knižiek. Tie sú k dispozícii aj v elektronickej podobe, ale napriek tomu si ich ľudia kupujú v tlačenej podobe, ak ich majú naozaj radi. Rovnako to platí u nás. Keď majú radi nejakú kapelu, tak ju nechcú mať iba na nejakom streame. Chcú to mať doma, môcť si to jednoducho vziať do ruky.
Lenže keď chcú mať hudbu doma, a nie v počítači, nestačí im kúpiť si obyčajné cédečko, ktoré je neporovnateľne ľahšie a skladnejšie než LP platňa?
Práve to, čo som spomínal, je zároveň aj rozdiel medzi vinylom a cédečkom. Pretože v prípade CD si vezmú iba kúsok plastu, ktorý váži zhruba 15 gramov. To je všetko. Zatiaľ čo keď si kúpia vinyl a držia ho, majú pocit, že za svoje peniaze dostali zodpovedajúci tovar. To je tiež dôvod, prečo vydavateľstvá chcú od nás ťažšie platne, ktoré vážia zhruba 180 až 200 gramov. Keď už to totiž ľudia vezmú do ruky, tak je dôležité, aby to nebolo ľahké. Pretože keď je to ľahké, tak to vyzerá ako lacné. Deje sa to aj napriek tomu, že rozdiel v kvalite zvuku nie je žiaden, či už držíte v ruke ľahké CD, alebo platňu, ktorá má 200 gramov. Zákaznícky vkus je však daný a my sa mu musíme prispôsobiť.
Hovoríte, že kvalita záznamu a zvuku je na vinyle aj na CD rovnaká. Vinyly však v minulosti boli známe rôznym praskaním a šumami. Platne často preskakovali. Zdokonalila sa tá technológia do takej miery, že teraz už žiadne podobné rušivé elementy na vinyloch nie sú?
Tak to určite nie je. Myslím si, že kvalita platní je dnes rovnaká, aká bola v 80 rokoch. Zároveň som však presvedčený, že aj v 80. rokoch zvuk preskakoval nie kvôli tomu, že by bola zlá platňa. Skutočným dôvodom bol zlý gramofón, ktorý nezniesol výchylky vyrezané v drážke. Ide totiž o mechanický záznam. Takže to naozaj bolo viac gramofónmi než platňami.
Chcete tým povedať, že technológie na výrobu vinylových platní sú dnes také isté ako povedzme pred 30 či 40 rokmi?
Na technológiách sa príliš veľa nezmenilo. Samozrejme, okrem toho, že sú dnes na oveľa vyššej úrovni. Predsa len, pokrok sa nezastavil ani v tejto oblasti. Hoci sa o tom veľmi nevie, všetky regulačné či pneumatické prvky, ktoré sú pri výrobe platní potrebné, sú teraz spoľahlivejšie a presnejšie, než to bolo predtým. Ale technologická podstata zostala v zásade tá istá a na kvalite záznamu sa spomínané zmeny priveľmi neodrazili. Navyše, v minulosti sa na vinyloch robila klasická hudba. Tá bola veľmi náročná, takže ju nesmelo nič rušiť. Žiadne prasknutie tam nemohlo byť, lebo by to všetko bolo počuť. Na druhej strane, dnes, keď niekto počúva na vinylových platniach rock, tak žiadne prasknutie nepočuje. Takže by som povedal, že dnes je vyrábať vinylové platne dokonca trochu jednoduchšie než kedysi.
Plánujete začať spolupracovať s výrobcami gramofónov?
Nie, takéto plány nemáme. Prirodzene, my sa s výrobcami gramofónov poznáme, ale je to úplne odlišný biznis než ten náš. Takisto je absolútne iný biznis nás a vydavateľstiev.
Ako teda vyzerá biznis medzi vami a vydavateľstvom?
Jednoducho. Oni si u nás objednajú napríklad 5- alebo 20-tisíc platní na jeden titul. My to vyrobíme, oni to zaplatia, a tým sa pre nás biznis končí. Nie že by mi bolo jedno, či to predajú alebo nepredajú, ale je to ich vec. Ja pre to nerobím žiadny marketing v novinách ani v televízii. Takže keď aj napríklad teraz vyrábame platne pre nejaké veľké meno, tak my s úspechom predaja toho konkrétneho titulu nemáme nič spoločného. Ja robím zákazku pre Universal, Supraphon alebo pre nejaké iné vydavateľstvo, a tým sa to pre mňa končí.
Čisto technicky, ako vyzerá výroba vinylovej platne? Vy vyrobíte samotnú platňu bez zvukového záznamu, ktorý tam potom prostredníctvom moderných technológií nahrá vydavateľstvo, podobne ako v prípade CD či DVD?
Nie. Neexistujú žiadne gramofónové platne bez hudby. Tá sa do nich vlisováva už priamo počas ich výroby.
Ktorý trh je pre vás z hľadiska exportu najväčší?
Vnútorný, český trh je pre nás, samozrejme, veľmi malý. Ten by som teda takmer ani nepočítal. Jednoznačne najväčší trh je americký. To je tiež dôvod, prečo sme tam tento rok kúpili jednu firmu a postavili sme tam fabriku. Okrem toho do Spojených štátov vyvážame okolo šesť miliónov platní ročne priamo z Loděnice. Každý týždeň odlieta lietadlo s nákladom povedzme 30 ton gramofónových platní do USA.
Aké máte plány s fabrikou v americkom Memphise?
Tam sa budú platne lisovať. Prirodzene, kľúčové procesy chceme mať pod kontrolou, takže mastering a všetky podobné nástroje sa budú robiť v Loděniciach. Je totiž náročné prepravnou spoločnosťou DHL posielať každý deň do Ameriky a späť nejaké balíčky. Stojí to príliš mnoho peňazí.
Môžete bližšie opísať firmy, ktoré ste v Severnej Amerike kúpili?
Sú to lokálne firmy, teda kanadská firma v Kanade a americká v Spojených štátoch. Myslím si, že to bola z našej strany správna voľba. Okrem toho si neviem predstaviť, že by som mohol niečo na celom svete riadiť z Loděníc. Je potrebné, aby tam vždy bol niekto, kto sa o to naozaj stará. Takže ja vždy chcem miestnych partnerov, ktorí sú z brandže, rozumejú tomu a ja sa môžem na nich spoľahnúť, pretože sú závislí od výsledkov. Aj to je dôvod, prečo my nikdy nekupujeme firmu do 100-percentného vlastníctva. My skrátka chceme väčšinu. Aká veľká tá väčšina je, či už je to 55 alebo 85 percent, to je mi vcelku jedno. Musí to však byť partner, ktorý má záujem o výsledky firmy. Podľa mojich skúseností to potom v takomto prípade funguje.
Chystáte po Severnej Amerike investície aj v ďalších svetových regiónoch?
Navštívili sme Hongkong, pretože chceme vybudovať výrobnú fabriku pre Áziu. Už sme tam našli nejakých partnerov. Majú o to veľký záujem, takže dúfam, že to dotiahneme do konca. Keď sa však pýtate, čo bude ďalej, tak vám rovno poviem, že neviem. Máme totiž síce v podniku dvetisíc ľudí, ale takých, čo sú kreatívni a schopní riadiť medzinárodné projekty, je iba zopár. A my takéto projekty potrebujeme doťahovať do konca. A nie že niečo niekde začneme, spustíme to a ideme ďalej. Pretože potom to väčšinou krachuje. My musíme ísť iba tak rýchlo, aké sú naše možnosti v ľudských zdrojoch. Takže teraz sme dokončili Ameriku a začíname sa intenzívnejšie zaoberať Áziou a Hongkongom. Až potom môžeme uvažovať o ďalších staniciach. Základná os Ázia – Európa – Amerika však už bude vybudovaná.
Predstavuje pre vás Čína do budúcnosti veľké možnosti?
Čína predstavuje veľké možnosti pre každého. Je to však jeden veľký otáznik. V Číne má totiž v predaji priamej hudby 95-percentný podiel čierny trh. Len päť percent tvorí oficiálny trh. Takže uvidíme, ako to pôjde s vinylmi. Práve vinyl má však tú výhodu, že sa nedá vyrábať podomácky niekde v byte. Nelegálne kópie sú teda vylúčené. V každom prípade, samozrejme, bola by to pekná predstava, keby sme mali monopol v Číne na výrobu vinylových platní.
Máte nejaký biznis aj so Slovenskom? Dajú sa vaše platne kúpiť i v našej krajine?
Určite dajú, ale ako som už predtým hovoril, my v Česku sme zatiaľ veľmi ďaleko za európskym trhom. Je síce pravda, že dnes už väčšie české kapely vydávajú aj vinyly. Zároveň však musím zdôrazniť, že žiadny český zákazník nepatrí medzi veľkých klientov, čo sa týka vinylu. Určite to bude rovnaké aj na Slovensku. Ak tam však už niekto tieto platne predáva, tak som si na sto percent istý, že to budú platne od nás.
Hovorili ste, že dnes už väčšie české kapely vydávajú svoje albumy aj na vinylových platniach. Ktorých interpretov by ste spomenuli?
Naozaj sú to všetky veľké skupiny, ako Lucie, Kryštof či Olympic. Robili sme tiež viacero starších albumov od interpretov, ako je napríklad Karel Gott. Takže áno, robíme aj s lokálnymi interpretmi. Ale ako som už vravel, všetky tieto mená idú cez vydavateľstvá. My nerobíme priamo pre tie kapely.
Spolupracujete takisto s vydavateľskými gigantmi?
Áno, máme i veľké zahraničné vydavateľstvá. Inak by sme nemohli robiť to, čo robíme. Všetky veľké mená patria pod veľké vydavateľstvá. Keď napríklad vydávame Rolling Stones alebo iné veľké meno, tak to robíme pre Universal alebo pre EMI. Práve to sú naši zákazníci.
Máte aj svoje vlastné autorské práva, vydávate nahrávky vážnej hudby. Čo sa najviac predáva spomedzi nahrávok, na ktoré vlastníte práva?
My toho veľa nemáme. V minulosti sme však toho mávali mnoho, hlavne licencií od Opusu. Keď malo toto vydavateľstvo pred časom finančné problémy a nebolo schopné platiť nám, tak platilo svojimi licenciami. My sme ich vtedy mali asi desať rokov, tak sme to aj dosť vydávali. Dnes už takéto veci robíme skôr niekde zo známosti. Alebo ide o účelové náklady.
Čo to v praxi znamená?
Napríklad niekto príde a povie, že by chcel niečo vydať. Nemá na to vydavateľské oprávnenie, ale my ho máme. Takže nám povie, že chce z toho, povedzme, tisíc kusov. My si to potom vezmeme na seba. Sme vydavatelia, ale pritom nemáme žiadne právo to predávať. Vyrobíme teda tisíc kusov a tisíc kusov mu aj odovzdáme. On si s tým potom robí čo chce, pričom to má „prikryté“ naším menom.
Neuvažujete, že vstúpite aj do vydavateľského biznisu? Snažiť sa viac získavať autorské práva a orientovať sa skôr na vydávanie titulov?
Pozrite sa, zvonku to vyzerá, že by to mohol byť lepší biznis. Keď sa pozriete na výrobné ceny, tak dnes predávame cédečko pri náklade tritisíc alebo päťtisíc kusov pri zohľadnení všetkých výrobných nákladov zhruba za sedem korún. A keď ho v obchode vidíte napríklad za dvesto korún či ešte viac, tak vstup do vydavateľského sektora môže naozaj pôsobiť lákavo. Každému biznisu však musíte rozumieť.
Vy sa v tomto odvetví dokážete orientovať?
Poviem otvorene, že my tomu vydavateľskému biznisu nerozumieme. My rozumieme tomu nášmu a darí sa nám dobre, čo dnes o sebe takmer žiadne české alebo slovenské vydavateľstvo nemôže povedať. Takže my s obľubou hovoríme staré príslovie – obuvník, drž sa svojho kopyta. Preto nemám žiadnu predstavu, že by som do tohto odvetvia prenikal. A v neposlednom rade aj z toho dôvodu, že pre mnohých našich súčasných zákazníkov by som sa stal konkurenciou a oni by už potom nechceli s nami obchodovať. Ako teda vravím, aj to vydavateľstvo, ktoré sme mali, bolo skôr z núdze. Išlo tam o pokrytie dlhov a o to, ako dostať peniaze naspäť. Ale určite to nebol náš zámer. My ideme ďalej vo svojom biznise a tomuto sa vôbec nevenujeme.
Spomínali ste, že veľa peňazí investujete do inovácií. Je to dôležitá časť vášho biznisu. Dokážete vyčísliť, koľko percent z vašich ziskov ide na výskum a vývoj?
Samozrejme, vyčísliť sa to dá. Dokonca by som povedal, že to vyčíslenie je jednoduché. Je to však z roka na rok veľmi rozdielne. My nemáme stanovenú žiadnu pevnú kvótu, aby sme dávali napríklad 40 alebo 50 percent tržieb na výskum a vývoj. Pretože niekedy ani poriadne nevieme, čo by sme mali vyvíjať a do čoho by sme sa mali oprieť. Inokedy je zase tých príležitostí celý rad. Takže my sme v tomto smere flexibilní. Našou výhodou je, že sme súkromný podnik, nemáme žiadne bankové dlhy, a teda nemusíme nič prerokúvať s bankami. Môžeme si sami plánovať a riadiť svoje veľké investície, keďže máme dosť vlastných peňazí na účtoch alebo v hotovosti. Sme teda v tomto smere veľmi pružní.
Koľko peňazí investujete do svojho rozvoja v súčasnosti?
Napríklad tento rok sa pre spomínané investície v Severnej Amerike a ďalšie veci vnútri našej firmy, ktoré sú s tým spojené, bude prevádzkový zisk pohybovať niekde okolo 500 miliónov korún. No a my dáme 320 miliónov na investície. Na budúci rok to môže byť úplne inak. Na investície môžeme dať napríklad iba 90 miliónov korún. Takže je to naozaj variabilné. Samozrejme, čo je potrebné, to tam dáme. Na druhej strane zase nevyhadzujeme peniaze zbytočne. V tejto súvislosti musím dodať, čo hovorieval bývalý partner spoločnosti Goldman Sachs a náš bývalý investor Kenneth Brody – nikdy nenechávaj manažmentu v rukách veľa peňazí. Keď majú poruke veľké sumy, tak majú sklony k tomu, aby robili hlúposti. A vlastne je to naozaj tak.
Poďme k vašim manažérskym skúsenostiam. Ste najdlhšie slúžiacim šéfom spoločnosti v Českej republike...
Áno, to je pravda. Ja teraz stojím už 33 rokov na čele firmy, hoci posledné takmer dva roky mám nástupcu na poste generálneho riaditeľa. Takže ja tam teraz šéfujem z pozície šéfa správnej rady. Mám teda na starosti trochu operatívy. Inak prakticky celú operatívu som posunul na môjho nástupcu, ktorého som spomínal. A vďaka tomu sa mi uľavilo. Predsa len, život je teraz trochu menej náročný.
Môžete povedať niečo o histórii vašej spoločnosti?
Úplne prvá loděnická fabrika na výrobu gramofónov vznikla v roku 1951. Bol to akýsi predchodca nášho závodu. Zaujímavosťou je, že v tom istom roku som sa narodil aj ja, ale o mesiac skôr. Takže asi sme boli nejako prepojení (smiech). Na začiatku v tejto fabrike vyrábali gramofóny. Táto produkcia gramofónov však bola neskôr presunutá do Tesly Litovel.
A prečo práve Loděnice?
Je to naozaj veľmi zaujímavý príbeh. Celé to vzniklo dekrétom z roku 1948, ktorým sa vtedajšia vláda rozhodla vybudovať umelecké mestečko neďaleko Prahy. Vybrali si na to práve Loděnice. Okolo tejto obce mali vzniknúť divadlá. Mali tam bývať umelci, o ktorých malo byť postarané. No a vtedy bol nedostatok jedla, tak ku gramofónovým závodom pripojili štátny statok, aby tých umelcov zásoboval. Bolo to dosť komické, napokon, ako to za čias socializmu bolo so všetkými päťročnicami. Samozrejme, nič z toho sa nesplnilo, ale tie gramofónové závody tam vznikli. A pretože sa vtedy platne vyrábali z bridlice, tak k nám patrili aj bridlicové lomy. V privatizácii začiatkom 90. rokov nám potom kvôli tomu vrátili aj nejaké bridlicové lomy v Olomouckom kraji.
Ako prebiehala samotná transformácia podniku po páde komunizmu?
My sme boli za socializmu podnik, ktorého nadriadenou jednotkou bol Supraphon. Ja som to od Supraphonu odčlenil v roku 1989. Keď prišla revolúcia, tak som išiel za ministrom. Povedal som mu, aby podpísal, že sme samostatní, lebo v opačnom prípade bude nasledujúci deň štrajk. No a on to podpísal a tak sme sa odčlenili. Práve to nás určite zachránilo.
Supraphon dnes ešte funguje?
Funguje, ale už ho tvorí iba zopár ľudí. Na rozdiel od minulého Supraphonu sú tam však dnes len samí milí a šikovní ľudia.
A ako sa firma dostala do vášho vlastníctva?
Odkúpil som ju. Predtým sme patrili rôznym fondom. Bol v tom jeden veľký chaos. Za totality síce tiež vládol chaos, ale bol systémový. Po revolúcii zavládol chaos opäť, tentoraz však v tom finančnom a ekonomickom svete. Ja som bol z toho nešťastný, pretože s tou firmou sa nedalo takmer nič robiť. Dostal som však ponuku, že keď nájdem investora, tak mi závod predajú. Hľadal som teda a našiel som práve spomínaného Kena Brodyho, ktorý nakoniec postupne skúpil všetkých 100 percent akcií GZ. Následne robil v podniku deväť rokov. Bol tam v rokoch 1998 až 2007. No a my sme mu vrátili naspäť za tých deväť rokov 14-násobok jeho investície. Takže on bol rád a hovoril, že ja som bol jeho najlepšou investíciou.
Podnik ste teda získali od neho?
Áno. On mi v tom čase platil akciami, a nie peniazmi. Z toho dôvodu som mal vtedy asi 22 percent podniku. Vtedy sa písal rok 2006. On mi vravel, že mi ho predá celý, ale musím si na to zohnať peniaze. Tak som potom začal obiehať banky. Nakoniec som sa dohodol s obchodnou bankou, že mi tie peniaze požičia. Do roku 2011 bolo nakoniec všetko zaplatené. Odvtedy ani ja, ani podnik nemáme žiadne dlhy a žije sa nám relatívne dobre.
Kto je Zdeněk Pelc
Na čele spoločnosti GZ Media stojí už viac ako tri desiatky rokov. Riaditeľom firmy sa stal v roku 1983 a po revolúcii sa mu spoločnosť podarilo kúpiť. Dodnes je jej majiteľom, hoci už nesedí na riaditeľskej stoličke. Pelcov najstarší syn Zdeněk, ktorý je vyštudovaný právnik, šéfuje personálnemu a právnemu oddeleniu firmy.