Ruskí politici vítajú, že ekonomika našla dno a začína sa stabilizovať. Prezident Putin vyhlásil, že ekonomiku sa „nám“ podarilo stabilizovať, teda štátu. To je prinajmenšom sporné – pomohla predovšetkým devalvácia rubľa a vyhliadky zlepšil rast ceny ropy. Nie je však ojedinelý názor, že ruská ekonomika už nemala kam klesať. Jediné, čo azda významne pomohlo, bolo embargo na dovoz západných potravín, ktoré odštartovalo ozdravný proces ruského poľnohospodárstva (aj keď na úkor vyšších cien potravín, a teda inflácie). Ruskí politici tiež hovoria o náhrade zahraničného tovaru domácimi výrobkami.
Déja vu
Ekonómovia z Ruskej akadémie národného hospodárstva, Inštitútu Gajdara a Všeruskej akadémie zahraničného obchodu však vo svojej novembrovej štúdii píšu, že proces náhrady importu sa zastavil a krátkodobé úspechy roku 2015 sa nepodarilo udržať. Čiastočne preto, lebo výhodu slabšieho rubľa a sankcií „nepodporili zmeny v ekonomike, ktoré by sa stali základom dlhodobého stabilného rastu“. Navyše potenciál pre náhradu bol podľa nich od začiatku nízky – zjednodušene možno povedať, že Rusko toho príliš veľa nevyrába a namiesto „oživenia“ priemyselnej výroby je potrebné hovoriť o jej „(znovu)vybudovaní“.
Ruskí politici síce vidia štrukturálne problémy ruskej ekonomiky, ale ťažko sa dá ubrániť pocitu déja vu. Putin prikázal ruskej vláde, aby najneskôr do mája pripravila ekonomický plán, ktorého cieľom je vyššie tempo hospodárskeho rastu Ruska v rokoch 2019 až 2020 ako svetovej ekonomiky, ktorá by podľa Medzinárodného menového fondu mala v roku 2020 narásť o 3,8 percenta.
Premiér Dmitrij Medvedev zopakoval ďalšiu mantru ruských ekonomických úvah – zmeniť štruktúru ekonomiky, teda zbaviť sa závislosti od exportu nerastných surovín. Prvý vicepremiér Igor Šuvalov bohumilý zámer spresnil s tým, že po roku 2020 by sa mal ruský štát uspokojiť s cenou ropy 40 dolárov za barel, čo však už tiež bolo počuť v minulosti.
Ekonomická stratégia
Všetko smeruje k tomu, že Rusko sa čoskoro dočká ďalšej ekonomickej stratégie. Vladimir Putin by totiž určite pred prezidentskými voľbami v roku 2018 rád prezentoval, že mu nie je osud ruského hospodárstva ľahostajný. Svetlé zajtrajšky však pragmaticky umiestňuje až do roku 2020, teda po voľbách. Na výber bude mať dve možnosti – buď ďalší, od roku 2000 už štvrtý ekonomický program, ktorý bude založený na trhových princípoch a ktorý okrem iného pripravuje bývalý dlhoročný minister financií a teraz opäť „vládny“ ekonóm, liberál Alexej Kudrin, alebo nový, etatistickejší plán.
Pripravujú ho ekonómovia a politici združení v takzvanom Stolypinovom klube, ktorý počíta so zaplavením ekonomiky štátnymi peniazmi, ktoré by si však Rusko muselo predovšetkým požičať, a s kvantitatívnym uvoľňovaním centrálnej banky. Kritici upozorňujú, že výsledkom bude vysoká inflácia, pretože problémom Ruska nie je ani natoľko absencia prostriedkov na investície ako neochota a nemožnosť investovať z iných ako čisto finančných dôvodov. Centrálna banka by tiež mala obnoviť kontrolu výmenného kurzu rubľa.
Plán tiež obsahuje zlepšenie podnikateľského prostredia, reformu justície alebo zníženie podnikového daňového zaťaženia z dnešných 49 na 41 percent, ale nerieši jeden zo zásadných problémov ruskej ekonomiky – veľkú úlohu štátu v nej. Uvidíme, ktorú možnosť Putin zvolí. Nádej na skutočnú zmenu, teda nielen na prijatie, ale aj na uskutočnenie protrhového ekonomického programu, je v každom prípade malá.
Potešenie prezidenta
Rok 2016 priniesol Rusku úspechy na medzinárodnej scéne. Kremľu sa podarilo zaplniť vákuum, ktoré vzniklo po tom, čo sa zo sýrskeho konfliktu stiahol Západ, zachrániť svojho vazala Baššára Asada a narovnať vzťahy s Tureckom. Súčasne sa v dôsledku brexitu oslabila nenávidená Európska únia a v USA sa k moci dostal prezident Trump, ktorý sa k súčasnej ruskej garnitúre zatiaľ stavia značne priateľsky. Navyše, aj keby Putin neovplyvnil výsledok amerických volieb, už len to, že sa ruskí hackeri stali neoddeliteľnou súčasťou amerického volebného súboja a sám Putin sa nad ním vznáša ako všemocný prízrak, musí kremeľského vládcu tešiť.
Vzťah s USA a dianie v nich môžu tento rok zásadne ovplyvniť ruskú pozíciu vo svete a ekonomiku. Tento vzťah a meranie sa s USA zaujíma aj bežných Rusov, čo niekedy hraničí s obsesiou. Ruskú oficiálnu interpretáciu niektorých dnešných udalostí dobre opísal britský týždenník The Economist. Vojnu na Ukrajine vyvolali USA. Ukrajinský ekonomický kolaps ignorujú, rovnako ako ignorovali ruský kolaps v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. USA závidia Rusku jeho úspechy v športe, balete a ďalších oblastiach, a preto vedú antidopingové ťaženie proti ruským športovcom. USA sú jednoducho všade.
Faktor ceny ropy
Putinovi môže robiť vrásky Trumpova energetická politika. Republikánsky kandidát netají, že chce podporovať amerických energetických producentov, či už ide o ťažbu ropy, zemného plynu alebo uhlia, čím by sa na svetový trh mohlo dostať viac amerických energetických surovín, čo Rusko oslabí. Dohoda o obmedzení ťažby s ropným kartelom OPEC sa doteraz fakticky nevykonáva a tlak amerických ťažiarov na pokles ceny ropy by ju mohol ohroziť. Ak sa totiž nepodarí výrazne zvýšiť cenu ropy, môžu niektorí účastníci dohody začať pochybovať o jej zmysle a radšej budú ťažiť na hranici svojich možností.
Ruský hospodársky rast a príjem štátnej pokladnice naďalej značne závisia od ceny ropy a návrat pod 40 dolárov za barel by Rusku značne zúžil manévrovací priestor. Ani dlhodobé ceny okolo 50 dolárov za barel však nemusia stačiť – s touto cenou počítal ruský rozpočet na rok 2016, ale ani nárast ceny ku koncu roka nestačil. Ohrozené môžu byť aj ruské rezervné fondy a môžu prísť ďalšie vyšetrovania, tentoraz tiež v armáde.
Už teraz nie je Rusko schopné držať krok s novou vlnou zbrojenia vo svete – prvýkrát po 30 rokoch vypadlo z prvej päťky štátov na základe ročného vojenského rozpočtu. Je až šieste a očakáva sa, že v roku 2018 sa prepadne na siedme miesto, keď ho predstihne Francúzsko a utratí len o trochu viac než Japonsko.
Nový americký prezident
Putin dúfa, že Trump a jeho vláda budú menej tlačiť na dodržiavanie medzinárodných dohôd a ľudských práv, a skôr sa sústredí na mocenskú politiku so sférami vplyvu a obchodu „niečo za niečo“, ktorým Rusko rozumie oveľa lepšie. Putinovou výhodou by mohlo byť, že Trumpovým nepriateľom číslo jeden sa asi stane Čína, a nie Rusko, ktoré sa môže v tomto trojuholníku hodiť ako dobrý spojenec. Nie je však jasné, čo Rusko môže Trumpovi ponúknuť za prípadné ústupky.
Ponúka sa ich niekoľko a bolo by zaujímavé vedieť, ktoré Putin uprednostňuje. Možno by sme boli o niečo bližšie k odpovedi na otázku, o čo mu ide predovšetkým. Ak sa najviac obáva domácej revolúcie, malo by byť prioritou zrušenie sankcií. Naopak, oslabenie NATO, vonkajšieho nepriateľa, ktorý zjednocuje ruskú spoločnosť, sa hodiť nemusí. Alebo si je Putin svojím postavením istý a predovšetkým chce rozširovať vplyv Ruska? Potom by sa mal skôr snažiť o voľnejšiu ruku na Ukrajine.
Aj nový americký prezident si uvedomuje, že silná pozícia jeho krajiny okrem iného spočíva v rozvetvenej sieti spojencov. Ak chystá napríklad obchodnú vojnu s Čínou, môže mu Rusko pomôcť viac ako Európska únia? Bude ruská ponuka stačiť Trumpovi, ktorému sa na Putinovi páči, že je silný vodca, ktorý nekompromisne háji záujmy svojej krajiny? Rusko tiež môže prísť o jednu zo svojich strategických výhod. Doteraz to totiž bola najmä Moskva, ktorá prevládajúci medzinárodný poriadok uznávala, len keď sa jej to hodilo, a využívala, že sa ostatné štáty viac-menej pridržiavali rôznych pravidiel, čím oproti nim mala voľnejšie ruky.
Ako sa táto výhoda zmení s Trumpovým nástupom, ak sa USA začnú správať podobne? Nový americký prezident, a predovšetkým jeho vzťah k Rusku, zostáva záhadou, takže sa môže stať takmer čokoľvek, najmä ak nejasnosti v súvislosti s motívmi pretrvávajú aj na ruskej strane. Nakoniec môže dôjsť na Putinove slová, keď chcel ukončiť tradičný rozhovor s novinármi na konci minulého roka: Láska sa môže rýchlo zmeniť na nenávisť. Uvidíme, ako okomentuje svoj prvý priamy stret s Trumpom a jeho nemalým egom.