Ale podarilo sa a dodnes tak Rusi majú šašovskú čiapku za najhlúpejší obchod 19. storočia. Ťahá sa to s nimi, hoci od chvíle, kedy si potriasli rukou s USA, uplynulo minulý štvrtok už 150 rokov.
Vtedy to ale vyzeralo dosť inak. Američania boli bieli od zlosti, že si vláda dovolila minúť toľko peňazí za ľadovňa, ako médiá Aljaške hovorili. A Rusi verili, že urobili dosť dobrý obchod: je samozrejme lepšie, keď niekomu za pár miliónov predáte vec, ktorú vám chcú zobrať a vy s tým nenarobíte vôbec nič.
Keď sa na Aljašku pozeráte ruskými očami polovice 19. storočia, bola ako prázdna peňaženka, ktorú ste nechali na stole v železničnom bufete sto kilometrov ďaleko, navyše vo chvíli, keď nejazdia vlaky. Aljaška pre nich nemala cenu, takých kusov krajiny mali na Sibíri veľa, a ani sa tam nemohli dostať.
Len pre predstavu: list z Petrohradu išiel na Aljašku údajne dva roky, ak vláda poslala náhleho posla, doviezol tam bumážku za päť mesiacov a to bol rekord.
Aljaška nebola nič moc, veď už prvý deň, kedy sa tam Rusi dostali, nestál za nič. Keď ju malá flotila ruského moreplavca Vitusa Beringa roku 1741 objavila, domorodci im zajali dva člny, ktoré vyrazili na prieskum. Jediné, čo Rusi ešte uvideli, boli oba člny, na ktorých okolo nich preplávali domorodci a nadávali im. A na spiatočnej ceste vlajková loď stroskotala, Bering zomrel a tretina mužov tiež.
Napriek tomu na objavenú zem postupne začali mieriť ruskí obchodníci a lovci kožušín. Nikdy ich však nebolo veľa. Na celej Aljaške ich neboli viac ako dve tri tisícky. To bol veľký problém.
Predáme im to skôr, než si to vezmú sami
S Aljaškou susedila Kanada, britská kolónia. A Briti v 50. rokoch bojovali s Rusmi na Kryme a pretlačovali sa o Afganistan. Rusi si ľahko spočítali, že keby im Británia chcela dať drobnú facku do tyla, pokojne by ich mohla pripraviť o Aljašku. A Rusko by nezmohol nič.
Vtedy bolo všeličo inak. Železnica na Sibír mala jazdiť až za pol storočia a na Aljašku sa plavilo okolo Afriky. Keď touto trasou roku 1905, teda o päťdesiat rokov neskôr a s parnými kotlami, plávala ruská flotila po debakel pri japonskej Cušime, trvala jej cesta osem mesiacov.
Porážka na Kryme v roku 1856 Rusom pustila pekne žilou. Nemali peniaze a to posledné, čo ich zaujímalo, bolo udržiavať spojenie s kolóniou na severe Ameriky. Bolo jasné, že oveľa silnejšie britské loďstvo by im mohlo preťať cesty a odrezať ich od Aljašky. Popri tom na sever Kanady prichádzalo čoraz viac osadníkov. Bolo len otázkou času, kedy sa prelejú na Aljašku.
Rusi sa báli aj USA. Tie už dávno vyhlásili, že celý kontinent patrí Američanom. A tak Rusko prišlo s pragmatickým ťahom. Predá celé to opustené a bezcenné územie Amerike skôr, než si ho niekto vezme sám.
Bol to ďalší šikovný ťah: Amerika silnela, rástli jej svaly, a tak Rusi počítali s tým, že keď sa po predaji Aljašky ocitne britská Kanada medzi dvoma časťami USA, zhltnú aj ju. Tým tradičný ruský súper Británia dostane pekne po krížoch.
"Boh žehnaj Rusku"
Lenže prišla vojna Severu proti Juhu v USA a tým sa všetko oneskorilo. Na druhej strane to ale neskoršiemu kšeftu pomohlo. To bolo tak: Rusko bolo na strane Severu, Briti stránili Juhu. A pretože Rusi mali v Európe zrovna problémy s Britmi a Francúzmi a vojna bola na spadnutie, upratali svoje vojnové loďstvo do USA, aby nebolo zablokované vnútri Baltu.
A v USA sa ruskí námorníci stali hrdinami okamihu. Dorazili po jednej porážke Severanov v roku 1863 a tlač rozpútal vlnu nadšenia, brala ich za spojenca. "Boh žehnaj Rusku," napísal si americký minister vojnového námorníctva Gideon Welles.
Ruská flotila svojou prítomnosťou odradila Britov od blokády amerických prístavov, čo by odrezalo Úniu od dovážaného tovaru. A raz dokonca skoro zasiahla do boja. Na San Francisko sa plávil konfederačný krížnik Shenandoah, a pretože nikde nebola jediná severská loď, vydal ruský admirál svojim lodiam príkaz, aby vyplávali a bránili mesto. Južania utiekli.
Vojna skončila a Rusi začali naliehať, aby Amerika Aljašku kúpila. Bola to hlavná úloha ruského vyslanca baróna Eduarda de Stöckl, ktorý našiel dychtivého poslucháča v americkom ministrovi zahraničí Williamovi Sewardovi (dnes má za to na Aljaške mesto). Dohodu upiekli 30. marca 1867.
Cena: 7,2 milióna dolárov. Bolo to za babku, ako hovoria Američania. Ale záleží na uhle pohľadu.
Ruské peniaze kongresmanom
Rusi im predali niečo, čo im vlastne úplne nepatrilo. Aljaška bola spolu s prístavom Fort Ross v Kalifornii a niekoľkými osadami na Havaji majetkom obchodnej Ruskoamerickej spoločnosti.
Nikto v tej dobe samozrejme nemohol tušiť, že na Aljaške sa nájdu ložiská zlata a neskôr ropy či medi, ktorá mnohonásobne cenu vráti. Napriek tomu táto historická smola pôsobí veľmi rusky.
Ale Amerike sa vtedy veľmi nepáčilo, čo tí hore kúpili. Aljaška v tlači dostala prezývku Sewardovo šialenstvo a odpor bol tak silný, že Kongres nechcel zmluvu ratifikovať. Ruský vyslanec musel kongresmanov vyslovene sprchovať peniazmi, aby dokument odhlasovali. Svojej vláde za to vyúčtoval 160 000 dolárov.
7,2 milióna dolárov nie sú závratné peniaze: polstoročie predtým kúpili USA od Francúzov Louisianu, asi tretinu svojho najlepšieho územia, za pätnásť miliónov, polstoročie potom zaplatili Dánsku za maličké Panenské ostrovy v Karibiku dvadsaťpäť miliónov. V roku 1867 boli z predaja Aljašky šťastnejší Rusi než Američania. Prejavilo sa to aj tým, že de Stöcklovi šťastný cár Alexander II. vyplatil ako prémiu 25 000 dolárov a udelil mu doživotnú rentu 6 000 dolárov ročne, ktorú si nenásytný diplomat vyberal až do 88 rokov.
Teraz však majú Rusi pretiahnutý nos, čo sa pozná aj podľa toho, že spriadajú sprisahanecké teórie, podľa ktorých je predaj Aljašky neplatný. Napríklad podľa jednej sa loď Orkney, ktorá viezla do Ruska oných 7,2 miliónov, potopila v Balte aj s peniazmi, a tak je predaj neplatný. Podľa inej neplatil nikdy, pretože všetko bolo len naoko: maškarádou s predajom Aljašky Američania maskovali, že platia Rusom za pomoc v občianskej vojne, a potom sa to s tou komédiou prehralo až moc.
Teraz už sa dávno smejú Američania. Už v roku 1958 si spočítali, že Aljaška sa im zaplatila 425-násobne.