Pred štyrmi rokmi sa na Slovensku riešila kauza s 848 tonami rádioaktívneho odpadu. Štátny Javys hovoril o miliónových ziskoch zo spracovania, no vláda legislatívne zastavila spracovávanie odpadov u nás. Bola to chyba zo strany vlády či nie?
Politiku by som nechal na politikov. Čo sa týka technickej stránky, tak odpad bol spálený. Takmer celá aktivita zostala v popole a veľmi malá časť v spalinách, ktorá sa zachytila na filtroch. Keďže účinnosť filtrov nemusí byť stopercentná, mohla nepatrná časť aktivity uniknúť do ovzdušia. To však neznamená, že sa radiačná situácia v okolí mohla zmeniť. Tento proces bol bez vplyvu na životné prostredie. Spracované odpady mali nízku aktivitu. V európskej legislatíve je predpísané, že aká aktivita sa dovezie na spracovanie, taká sa musí vyviezť von. Všetko, čo z Talianska prišlo, sa im aj vrátilo, len teda v spracovanom menšom objeme. Z technického hľadiska teda nešlo o žiaden problém. Preto je rozumné, ak by sa dovozy materiálov na spracovanie opätovne uvoľnili a mohlo sa v aktivite pokračovať.
Na druhej strane aj predstavitelia obcí v okolí Bohuníc kritizujú najnovšiu aktivitu poslanca za Hlas Branislava Becíka, ktorý navrhuje aby sa odpad opäť mohol u nás spracovávať. Sú teda obavy neopodstatnené, keďže vy hovoríte, že merania ukázali nulové úniky rádioaktivity?
Išlo z hľadiska rádioaktivity naozaj o nízkoaktívne odpady.
V Bohuniciach sú aktuálne plány na výstavbu ďalšej jadrovej elektrárne. Budeme ju potrebovať, keď s Mochovcami 34 budeme aj tak pri elektrine prebytkoví?
Závisí to od vývoja európskej ekonomiky. Ak pôjde všetko normálne, určite sa nám to oplatí. Ide o predpoklad rozvoja baterkových áut, tepelných čerpadiel, ale aj prechod priemyslu na väčšie využívanie elektriny či produkciu vodíka. Treba sa však seriózne venovať otázke vývoja spotreby elektriny. Podľa aktuálnych odhadov ďalšiu jadrovú elektráreň v budúcnosti určite budeme potrebovať.
Od čoho to predovšetkým závisí?
Kľúčová otázka je, ako to Európa myslí s CO2. Ak sa zastavia uhoľné elektrárne, tak potom nie je o čom. V takom prípade sa z krajín, ako je Česko a Poľsko, stanú dovozcovia elektriny až do momentu, kým nepostavia jadrové elektrárne.
Na druhej strane už teraz viac ako 60 percent elektriny vyrábame z jadra. Nie je riziko ešte viac sa zaviazať na jednu technológiu?
Ak hovoríme o riziku, treba sa pozrieť na jednotlivé druhy možných rizík. V prípade paliva možno konštatovať, že svetové zásoby uránu sú zatiaľ dostatočné. Problém s dostatkom uránu najbližších 50 rokov určite nenastane. Otázna je cena paliva, no tá tvorí v jadrovej elektrárni len asi päť až sedem percent výslednej ceny elektriny. Potom je tu možno riziko udržiavania rovnováhy medzi výrobou a spotrebou, čo znamená, že aj jadrové bloky by sme museli nasadzovať v regulácii výkonu. To je však technicky možné, a to na úrovni 50 až 100 percent pre nové bloky, staršie by bolo potrebné upraviť. V prípade, že nebude uhlie a plyn bude obmedzený, nebude na výber a podporné služby budú poskytovať aj jadrové elektrárne. Potom je tu ešte riziko nehody, ale táto stránka sa minimalizovala mnohými krokmi v oblasti bezpečnosti, ktoré sa pri technológii za desiatky rokov vykonali.
Na druhej strane sa situácia zmenila v tom, že tu máme vojnu na Ukrajine a špekuluje sa o možnosti provokácií v prípade útoku na jadrové elektrárne či už vojenskou technikou, či pomocou pádu lietadla. Do akej miery sa tieto riziká dajú eliminovať?
To je skôr otázka na špecialistov...
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
Zostáva vám 85% na dočítanie.