Do najbližších letných olympijských hier v roku 2020 síce zostáva ešte veľa času, už teraz sú ale jasné minimálne dve veci: že sa všetko stihne a že zápolenie športovcov z celej zemegule vyjde Tokio o dosť drahšie, než krajiny avizovala. Účet najskôr bude takmer dvojnásobný. A to Japonci v nákladoch škrtajú už teraz.
Hlavným dôvodom rastúcich nákladov na Letné olympijské hry v roku 2020 je opakovaná chyba: mestá vo formulároch pre organizovanie olympiády opomínajú dodatočné náklady, ktoré si sviatok športových nadšencov vyžiada, uviedla agentúra AP.
Čísla sú fikcia
"Čísla v prihlasovacom formulári sú v podstate fikcia," povedal Šiniči Uejama, ktorého japonská vláda nasadila na preverenie rozpočtu olympiády. Výkazy spravidla zahŕňajú len náklady na výstavbu hál a štadiónov. Cena za ich zabezpečenie alebo nutnosť doplniť olympijské dedinky dodatočnou infraštruktúrou a ďalšie náklady v prvotných prepočtoch chýbajú.
Je na to dôvod: cena za služby, ale aj hodinové sadzby robotníkov sa krajinu od krajiny natoľko líšia, že by olympijská komisia posudzovala neporovnateľné.
Účet rastie
Účet za budúce letné olympijské hry tak bude činiť zhruba 1,4 bilióna jenov (asi 11,5 miliardy eur), oznámili organizátori v Tokiu začiatkom júna. Keď bol japonskej metropole udelený súhlas s usporiadaním akcie, boli pritom odhady zhruba polovičné, 730 miliárd jenov.
Nie je to pritom ani zďaleka prvýkrát, čo bude výsledná suma, ktorú daňoví poplatníci hosťujúcej krajiny zaplatia, značne prevyšovať pôvodné odhady. Cena letnej olympiády v Londýne v roku 2012 sa z pôvodných 6,5 miliardy dolárov vyšplhala na celkových devätnásť a o moc lepšie na tom neboli ani Brazílčania, ktorí za hry vlani vo výsledku miesto trinástich miliárd dolárov zaplatili miliárd dvadsať.
"Mnoho rozvinutých krajín si túto opakujúcu sa skutočnosť uvedomuje a o olympiádu už nestoja," vysvetlil profesor Uejama z univerzity Keito v Tokiu. "Prieskumy vo všetkých demokratických krajinách nám hovoria, že ľudia odmietajú zo svojich daní platiť nákladné športové akcie," dodal.
Existujúce športoviská
Na cenovke Tokia 2020 sa odrazia aj rastúce náklady na výstavbu infraštruktúry v Japonsku a novo zaradené olympijské športy. Väčšinu nákladov navyše však prehltnú práce mimo stavebný sektor. A nebyť Medzinárodnej olympijskej komisie (IOC), boli by najskôr ešte väčšie.
Mamutí účet za 51 miliárd dolárov, ktorý za sebou majú zimné olympijské hry v ruskom Soči, pôsobí na metropoly a ich politických predstaviteľov dodnes ako červená handra na býka. Komisia na čele s Thomasom Bachom, ktorý jej predsedá od roku 2013, teraz nabáda usporiadateľské krajiny k tomu, aby namiesto výstavby megalomanských projektov využívali svoje existujúce kapacity.
Minimálne v Japonsku sa to aj napriek mamutím nákladom na dvojtýždňové zápolenie zrejme podarí. Guvernérka Tokia Jurik Koike nariadila zoškrtať olympijský rozpočet aj za cenu nižšej atraktivity celej akcie. Jeden z odhadov nákladov totiž začal atakovať hranicu troch biliónov jenov (vyše 24 miliárd eur).
Najnižšie odhady
"Spoločne s organizačnou a olympijskou komisiou sme ušetrili už dvesto miliárd jenov," vyhlásil šéf tokijských hier Toširó Muto. "Veríme, že ďalšie škrty sú možné," dodal.
Náklady na hry si medzi seba rozdelia olympijská komisia a usporiadateľské mesto Tokio, ktoré zo svojich rozpočtov poskytnú po 600 miliardách jenov. Ďalšími 150 miliardami prispeje japonská vláda. O tom, ako sa rozdelia zvyšných 35 miliárd jenov, sa ešte povedú debaty.
Záujemcovia o hry vo svojich návrhoch takmer vždy predkladajú najnižšie odhady, aby v očiach Medzinárodnej olympijskej komisie vyzerali ako dobrí správcovia verejných peňazí. Vyplýva to zo správy, s ktorou vlani na jeseň prišla inšpekcia pre hry v Tokiu. Samotná komisia usporiadateľskej krajiny sa po skončení hier rozpustí a akúkoľvek dlžnú sumu a náklady do budúcnosti padnú na plecia miestnych daňových poplatníkov.
Neúnosné bremeno
Ekonómovia tak v posledných rokoch hovoria o tom, že z organizovanie letných aj zimných hier sa stalo neúnosným bremenom a že stredné a dlhodobé výhody organizovania hier sú prinajmenšom prehnané a prinajhoršom žiadne. To potvrdzuje aj štúdia think-tanku Council on Foreign Relations, ktorá historicky porovnáva náklady na organizovanie športových slávností.
Text okrem iného hovorí o takzvaných "bielych slonoch", čo sú stavby, ktoré po skončení olympiády nájdu len malé využitie. Náklady na ich údržbu sú pritom mnohokrát astronomické. Napríklad historicky najdrahšia olympiáda v ruskom Soči vyšla na viac ako 51 miliárd dolárov (45,6 miliardy eur), ruskí daňoví poplatníci na ňu však teraz doplácajú miliardu dolárov ročne.
Stavba slávneho štadióna "Vtáčie hniezdo" pre letnú olympiádu v Pekingu vyšla na 460 miliónov dolárov (412 miliónov eur). Športovisko ale dnes nikto nevyužíva a jeho údržba vyjde na desať miliónov dolárov ročne. Jedinou výnimkou, kedy olympiáda mestu zarobila, boli hry z roku 1984. Hosťujúce mesto Los Angeles malo v tom čase totiž už plne vybudovanú potrebnú infraštruktúru.