Pre oboje platí: aby sa na to dalo pozerať a dávalo to ako tak zmysel, musia sa slabšie krajiny trochu zlepšiť a silnejšie zhoršiť. Nevyrovnané súťaže vo všeobecnosti nie sú na pozeranie. A najlepšie tímy majú logickú tendenciu založiť si vlastnú, vyššiu ligu.
V prípade hokejových majstrovstiev platilo až do tohto roku, že zápasy v skupinách boli len úmorným a nudným čakaním na štvrťfinále, do ktorého sa s riedkymi výnimkami dostalo osem najsilnejších tímov (Kanada, Rusko, USA, Fínsko, Švédsko, Slovensko, Švajčiarsko a Česko).
Tento rok sú silné tímy trochu slabšie a slabé trochu silnejšie. Dánsko, Nórsko aj Bielorusko urobili z obyčajne nudného úvodu turnaja strhujúce divadlo s nečakanými pointami. Turnaj mal naraz iný náboj, nebol uťahaný ani klopotný. Bol funkčný. Ako celok dával zmysel.
V prípade eurozóny sledujeme bohužiaľ opačný proces. Funguje stále horšie. Slabí hráči (hlavne na južnom krídle) sa nezlepšujú. Najsilnejšie sa, nie prekvapivo, odmietajú zhoršiť. Výsledkom sú pnutie, nervozita, nerovnováha. Táto liga nedrží pohromade. A na rozdiel od hokeja v nej nikto nie je obyčajným divákom. Dotýka sa priamo vreciek všetkých zúčastnených.
Možno sa čudovať, že sa čoraz viac ľudí pýta, aký má táto Eurosúťaž zmysel? Prečo by mali najsilnejší hráči zotrvávať v divízii spolu s outsidermi? Prečo by si nemali založiť vlastnú ligu, napríklad takú, o ktorej sa teraz v Nemecku špekuluje ako o "severnej eurozóne" rozpočtovo zodpovedných a ekonomicky výkonných štátoch?
StoryEditor
Hokejový šampionát pripomína eurozónu
Čo majú spoločné hokejový šampionát a euro (okrem toho, že sa kľúčové zápasy v oboch sférach teraz odohrávajú v Nemecku)? (na snímke prezident ECB Jean-Claude Trichet)