Jeho kniha vyšla ešte pred finančnou a ekonomickou krízou, ktorá bude mať podľa mnohých tamojších analytikov oveľa dlhodobejšie a podstatnejšie následky než predchádzajúce ekonomické útlmy. Podľa Zakaria však nemusí byť fakt, že USA sa budú musieť vo svojej zahraničnej politike uskromniť vo svojich cieľoch a záujmoch, pre svet sám o sebe nebezpečný. Záleží predovšetkým na tom, ako sa svojej novej úlohy zhostia nastupujúce veľmoci.
Nie je to pre vás až nepríjemné, že úbytok americkej moci príde rýchlejšie a možno bude ešte výraznejší, ako ste v roku 2008 predpokladali?
Je pravda, že kríza dramaticky urýchlila trendy, o ktorých som písal. Americká ekonomika a všeobecne takmer celý hospodársky sektor Západu sa veľmi spomalili, a konkrétne Spojeným štátom bude veľmi dlho trvať, než vyrovnajú všetky svoje dlhy. Od zadlženie domácností cez bankové úvery až k štátnemu dlhu.
A na druhej strane sú tu rozvojové ekonomiky, ktoré boli krízou postihnuté veľmi málo, a mnohé z nich naopak zažívajú boom. Takže ten presun síl je rýchlejší než ktokoľvek očakával. Keď sa pozriete na pôvodné predpovede Goldman Sachs, tak Čína mala predstihnúť USA v úlohe najsilnejšej ekonomiky okolo roku 2050, teraz je to už rok 2030.
Prognózy zostupu USA tu už však boli mnohokrát. Známy novinár a historik Walter Lippmann písal na začiatku druhej svetovej vojny, že americká zahraničná politika je nesolventná.
Lippmann mal vtedy na mysli, že USA na seba preberajú globálnu zodpovednosť, ale nehovorí pri tom o potrebných nákladoch. Vtedajšia odpoveď potom však bola jasná: Amerika v 40. a 50. rokoch masívne zvýšila zdroje.
V súčasnosti už nie sme schopní dať viac na zahraničnú politiku. Míňame 800 miliárd ročne na obranu a viac než ktokoľvek ďalší dávame na zahraničnú pomoc. Takže tentoraz sa USA budú musieť skutočne uskromniť vo svojich záujmoch a cieľoch.
Cez všetky historické excesy, kedy USA šliaplo vedľa, nie je to pre svet v zásade zlá správa?
Ja zmršťovanie amerického vplyvu a sily v princípe nepovažujem za škodlivé. V mnohých ohľadoch a konkrétnych miestach je to úplne prirodzené. Z Poľska a z Česka sa napríklad ozývajú sťažnosti, že sa USA sťahujú z Európy. Ale čo by sme tu ďalej mali robiť, prečo by sme mali mať 100 000 vojakov na brehoch Rýna?
V dráme stredoeurópskeho oslobodenia sme mali úlohu Mojžiša, previedli sme vás do krajiny zasľúbenej, ale viac nás tu nie je treba. Ste konsolidovanými demokraciami, Nemecko je zjednotené, a Amerika nie je Rím, nechceme tu nič ovládať.
Keď mi tunajší politici hovoria, že USA sa tu menej angažujú, tak sa spýtam - a kde v zahraničí trávite služobne najviac času? Odpoveď znie: v Bruseli. A koľko času strávite rokovaním s Washingtonom? Oveľa menej. Takže neviem, čo by USA ešte mali robiť. Držať vás za ruku a silno tlačiť?
Počujem v tom správne aj výčitku, že Európania chcú oveľa viac, než môžu dať?
Vo Washingtone panuje veľké sklamanie, a videl to George Bush aj teraz Barack Obama, že Európa ako celok nie je dôležitým geopolitickým hráčom. Do určitej miery sa stala ekonomickou a sama k sebe aj politickou entitou, ale smerom von nemá spoločný záujem, nie je schopná podstatne prispieť ku geopolitickému úsiliu. Európa má síce 1,5 milióna ľudí v zbrani, ale nedokáže poslať ani 10 000 vojakov do krízových oblastí.
Takže Obamov presun akcentu ku globalizmu je vlastne len spoznaná nutnosť?
Je veľmi nešťastné, že Európa nielenže nie je spojená jedným cieľom, ale že už ani nemá ambíciu ovplyvňovať svet. Pretože veľkou príležitosťou pre svet by bolo práve to, keby Američania s Európanmi mohli úzko spolupracovať k duchu spoločne zdieľaného zámeru.
Veď USA a Európa dohromady stále predstavujú 50 percent globálneho HDP a 85 percent vojenských síl. A malo by byť v ich záujme stať sa základom štruktúry, založenej na práve a pravidlách, do ktorej by sa zapojili Čína, India, Brazília a Rusko. Ale to by Európa musela hrať svoj part, Amerika toho už teraz sama o sebe schopná nie je.
Ak štruktúra nevznikne s Európou, môžu byť Čína alebo Rusko vôbec schopná chopiťsa takej úlohy? Inými slovami: Môžu sa z týchto krajín stať zodpovední akcionári vo svetovom dianí?
To je kľúčová otázka. Nezostáva než sa snažiť o vytvorenie funkčného svetového poriadku, ale isté je zatiaľ len to, že ten systém musí tieto krajiny zahrnúť. Pretože už sú príliš veľké a dôležité, než aby prijali vedľajšej úlohy za postrannou čiarou. Ten systém ich teda musí pojať, aby sa skutočne cítili byť jeho spolutvorcami. A zároveň musí byť liberálny, založený na pravidlách, spravodlivý k ostatným okolo.
A ešte raz: Je to reálne?
Úplne úprimne, nádejne to vidím v prípade Brazílie, Indie a tiež Číny, pretože tieto krajiny sa zásadne modernizujú.
A Rusko, ktoré nás práve v strednej Európe najviac zaujíma?
Rusko, to je ťažká otázka. Rusko nie je na ceste k zmene, ktorú vidíme v Číne alebo v Brazílii. V niektorých ohľadoch sa skôr zdá, že sa brodí opačným smerom. Lenže čo s tým? Podľa mňa nemáme dobrý nástroj. Našou najlepšou nádejou je, čo najsilnejšie podporovať Medvedevovu odnož v ruskej politike, a naopak neposilňovať Putina.
V Česku by hocikto tvrdil, že táto "kremlologia" je zásadný omyl, že Rusko je proste Rusko, smerom do zahraničia stále imperiálne.
V základe tejto kritiky cítim mentalitu studenej vojny. Mentalitu permanentného súboja, dojem, že svet je stále v konflikte ideológií a že sú tu jasne rozdelené úlohy, podporovať priateľov, súperiť s protivníkmi. Ale to predsa nie je svet, v ktorom dnes žijeme.
Čína alebo Rusko môžu byť problémom, ale zároveň príležitosťou. V mnohých otázkach, napríklad v prípade Iránu, sú to krajiny veľmi zložité na rokovanie, ale práve s Ruskom prezident Obama dosiahol niekoľko úspechov. Rusko vyzerá vnútri, na domácej scéne, dosť škaredo, ale možno s nimi spolupracovať na rôznych veciach.
Lenže do akej miery možno zatvárať oči pred tým "škaredým" stavom, ako ste ho nazvali, vnútri Ruska?
Ja tiež nemám rád Putina, vôbec nie. Jeho Rusko bolo v mnohých ohľadoch krokom späť od Jeľcinovu Ruska. Ale zároveň je to oveľa liberálnejšia krajina, ako bol Sovietsky zväz. Putin nie je Stalin ani Brežnev. Súčasná ruská realita je oveľa zložitejšia, a ak nie ste schopní vidieť tento rozdiel, tak vám v súčasnom svete uniká niečo veľmi podstatné.
Ale spolupráca s USA je aj v záujme Moskvy. Rusko tiež len tak neodíde od rokovacieho stola. Prečo teda netlačiť viac na vnútornú situáciu, na dodržiavanie práv?
Z minulosti, a aj z iných častí sveta vieme, že keď ide Amerika príliš silno proti inej krajine, môže to vnútri tejto krajiny podnietiť nacionalizmus. Čo je prípad Ruska. Tamojší ľudia nemusia milovať Putina, ale sú v každom prípade podozrievaví voči Amerike, môžu sa domnievať, že chceme destabilizovať Rusko.
Áno, samozrejme môžeme na Putina tlačiť, lenže jeho to paradoxne môže tiež posilniť. napríklad ako obrancu svojej krajiny.
| Fareed Zakaria je pôvodom z Indie, narodil sa v roku 1964 v Bombaji. Po absolvovaní univerzity v Yale zostal v USA, je vplyvným komentátorom zahraničnej politiky USA a medzi-národného diania. Po dlhoročnej spolupráci s týždenníkom Newsweek teraz prestúpil do časopisu Time. Má pravidelný týždenný program na CNN a je autorom niekoľkých kníh. |