Pôvodne regionálna korporátna poisťovňa je teraz globálnym číslom jedna v poskytovaní garancií a poistenia úverov. Zároveň sa z nej pomaly ale isto stáva prvá európska ratingová agentúra.
Coface bol zameraný hlavne na poisťovanie úverov a pohľadávok a stále to tvorí veľkú časť vášho biznisu. Minulé dva roky pre vás museli byť veľmi ťažké.
Bolo to najhoršie obdobie od druhej svetovej vojny a po prvýkrát v našej šesťdesiatpäť ročnej histórii sme vykázali stratu. Tie dva krízové roky nás dostali do mínusu 225 miliónov eur, takže sme prešli rekapitalizáciou od nášho akcionára. Teraz už sme opäť solventný rovnako ako pred krízou a sme pripravení na ďalšie obdobie, ktoré by už malo byť znateľne lepšie.
Ako k vašim produktom pristupujú firmy, ktoré kríza postihla?
Fungovalo to podobne ako v predchádzajúcich krízach. Firmy po celom svete si uvedomili, aké dôležité je nenechávať riziko na zákazníkoch, ale využívať napríklad faktoringu alebo iných alternatívnych spôsobov financovania.
Kríza naozaj donútila firmy byť transparentnejšími. Myslím, že v Česku je to ešte veľká úloha a je to aj na vás, novinároch, aby ste posilňovali dojem, že zdieľať informácie a byť otvorený by malo byť pre spoločnosť normálne.
V Čechách je Coface od roku 2008. Ako sa vám tu darí po finančnej stránke?
To číslo je samozrejme skreslené, pretože v Českej republike začíname, ale keď sa pozriete na nové príjmy z minulého roka, robili len v poistení viac ako 160 percent. České spoločnosti majú stále značné problémy s financovaním, banky tu ešte nie sú práve vľúdne. Preto je pre ne napríklad factoring výborná alternatíva. A my sme v ňom naozaj dobrí. Globálne trh s factoring vlani klesol o 20 percent, Coface v ňom ale rástol o devätnásť percent.
Nie je potrebné regulovať agentúry, ale úverové ratingy
Okrem transparentnosti hodnotíte aj finančnú stabilitu niektorých firiem. Tým veľa pripomínate ratingovú agentúru ...
Presne tak. Vlastne v túto chvíľu vykonávame hodnotenie firiem, ktoré je takým jednoduchým ukazovateľom. Ten chceme rozšíriť a urobiť z neho klasický rating, aby sme sa stali plnohodnotnou ratingovou agentúrou.
Nie je to výsadou troch veľkých hráčov - Fitch, Moody's a Standard & Poor's?
V minulom roku padlo v Európskom parlamente rozhodnutie zaviesť reguláciu ratingových agentúr v Európe. V období od júna do septembra sa budú môcť prihlásiť tí, ktorí budú chcieť fungovať ako ratingové agentúry. Tí traja veľkí hráči tam určite budú a budú sa chcieť zaregistrovať. My o to ale budeme usilovať tiež. Z informácií, ktoré mám, vyplýva, že sme zatiaľ jediní záujemcovia usilujúci o štatút globálnej ratingovej agentúry so sídlom v Európe.
Kde všade chcete pôsobiť?
Kancelárie chceme mať po celom svete. Je ešte skoro na to rozhodovať, kde presne, ale plánujeme, že budeme mať jednu pobočku v Prahe a jednu vo Varšave. Ten registračný proces je veľmi zdĺhavý, ale počítame s tým, že nakoniec bude v korporátnych ratingoch oveľa viac hráčov ako dnes.
Ratingové agentúry teraz ale nie sú zrovna dvakrát populárne. Čo si vy myslíte o ich úlohe na spustení finančnej krízy?
Myslím, že boli jej súčasťou. Ako subprime hypotéky, tak Lehman Brothers mali pred zrútením výborné ratingy. Preto sme toho názoru, že nie je potrebné regulovať ratingové agentúry, ale ratingy. Prirovnal by som to k zdravotníckym produktom. Tam tiež neregulujú výrobcu liekov, ale preskúmajú jednotlivo lieky, než dovolia, že tento konkrétny môže ísť na trh.
Je pritom potrebné oddeliť korporátny rating, ktorý je pomerne stabilný a existuje už sto rokov, a rating štátov. Skutočne by niečo také mali hodnotiť privátne inštitúcie? Dát v tomto prípade existuje len veľmi málo.
Pozrite sa na západnú Európu: posledný bankrot sa tu odohral možno pred sto rokmi, takže neexistuje ani žiadne porovnanie. Ja mám názor, ale vy môžete mať iný, len sa to tvári ako rating. Podľa nás by štáty mala hodnotiť medzinárodná verejná agentúra.
Myslíte, že je niečo také reálne?
Prečo nie? Dnes existuje mnoho podobných inštitúcií. Pozrite sa na medzinárodné bankové pravidlá Basel II, na monetárne pravidlá alebo na Európsku centrálnu banku a tak ďalej. Ratingy dneska hrajú rolu v každej investícii a je to hlavne zodpovednosť regulátorov. Ak v Európe máme jednu centrálnu banku, prečo by sme nemohli mať jednu inštitúciu, ktorá by hovorila: Akceptujeme tento dlh a tento nie.
Koľko štátov dosahuje najlepšie hodnotenie?
Pokiaľ viem, tak v Európe je taký štát len jeden: Švédsko.
Trhmi dnes hýbe situácia v Grécku. Nebojíte sa ako európska firma o osud eura?
Nebojím. Musíte si uvedomiť, že trhy profitujú len z toho, keď sú volatilné, keď skáču hore a dole. Preto je na trhu tak obrovské množstvo špekulantov, ktorí len čakajú, kde sa tá volatilita zrovna objaví. Mohli to byť komodity a možno aj budú za ďalších šesť mesiacov.
Teraz sa ale stali skvelým terčom vlády. Nechcem tým povedať, že v Grécku neboli žiadne problémy, tiež uznávam, že v Európe máme problémy s vládnutím, ale ten prst na spúšti, ktorý grécky problém rozšíril do takých rozmerov, mali špekulanti.
Ale to stále neznamená, že špekulanti nemôžu euro potopiť. Aká je cesta von?
Oceňujem rozhodnutie nemeckých autorít k zákazu niektorých druhov špekulácií. Mali to síce prebrať s ostatnými štátmi, ale ten krok bol správny. A opäť sa vraciame k tomu, že Európa musí veľmi rýchlo vybudovať jednotný systém regulácie.
Fakt, že na trhu je grécky dlh, ktorý je nekvalitný, je pomerne normálne. Keď ste manažér hedgeového fondu, v skutočnosti nemáte v portfóliu grécky dlh, ale máte tam stovky miliárd, ktoré môžete staviť na prepad gréckeho dlhu zo dňa na deň, bez toho aby ste o tom musel niekomu hovoriť. A to je, nehnevajte sa na mňa, problém.
Myslíte si, že kríza je už u konca?
Historicky platí, že máte šesť až sedem rastových rokov na dva roky krízové. Téma, ku ktorej sa stále vraciame, sa týka skôr toho, že každá ďalšia kríza je horšia a vracia sa rýchlejšie ako tá predchádzajúca. Otázka teda znie: Nemusíme sa obávať toho, že budúca kríza príde skôr a bude horšia ako tá predchádzajúca?
Prečo myslíte, že sa ten proces zrýchľuje? Môže za to globalizácia?
Naše analýzy ukazujú, že globalizácia na tomto zrýchľovaní rozhodne svoj podiel má. Avšak snažíme sa v ekonomike rozlišovať dve veci. Na jednej strane stojí reálna ekonomika, na druhej strane finančné trhy.
Globalizácia v reálnej ekonomike môže občas tlačiť na zvyšovanie platov a nehovorím, že vysporiadať sa s tým je ľahké. Skutočným problémom je ale globalizácia finančných trhov, bez existencie zodpovedajúcej regulácie.
Súčasná kríza bola v skutočnosti hlavne krízou finančnej globalizácie. Ako kríza subprime hypoték, tak kríza po páde Lehman Brothers - v oboch prípadoch bol problém na finančnom trhu.
Keď sa ale pozrieme, čo sa s mocou špekulantov urobilo od tej doby, musíme bohužiaľ povedať, že len veľmi málo. Sú prakticky v rovnakej pozícii ako pred krízou. Musím sa teda pýtať: Ak príde ďalšia kríza, sme na ňu pripravení?
Nemali by sme načúvať bankám
Vy sa teda nepozeráte negatívne na snahy o zvýšenie regulácie, ktoré teraz prebiehajú napríklad v Spojených štátoch, kde sa pokúšajú obmedziť moc investičných bánk?
Ako Európan sa dokonca cítim zahanbený tým, že Američania postupujú v regulácii oveľa agresívnejšie ako Európska únia. Vo výsledku to totiž ani nie je v záujme Spojených štátov, vzhľadom na to, že väčšina zárobkov z finančných špekulácií končí práve u nich. Hrajú proti vlastným bankám a je paradoxné, že Európa, ktorá by mohla toľko získať a tak málo stratiť pri zvyšovaní regulácie, robí doteraz tak málo.
A čo napríklad banková daň? Tá veľa ľuďom pripadá kontroverzná.
Povedal by som, prečo nie? Banky predsa peniaze majú. Sú tu dva druhy bánk: tie dobré a tie zlé. Dobré sú tie, ktoré svoje riziko vkladajú do reálnej ekonomiky tým, že úveruje podniky. V tomto prípade nie je dôvod byť na tieto banky extrémne tvrdý, pretože ich všetci potrebujeme.
Potom sú tu ale investičné banky, ktoré na trhu hrajú divokú hru. Tieto banky musia byť zdanené, regulované alebo iným spôsobom usmerňované. Mali by ale pracovať inak ako doteraz.
To ale predsa daň nevyrieši.
Nevyrieši. Zdanenie pre mňa znamená príliš málo. Sú to okamžité peniaze, tie ale zase tak nutne nepotrebujeme. V horizonte šiestich mesiacov nevidíme prichádzať žiadnu drámu. Musíme sa ale pripraviť na ďalšie tri, štyri, päť rokov a obmedziť neriadenú špekuláciu bánk. A nielen ich. V dnešnej dobe tú kritickú časť špekulácií vykonávajú investičné fondy, ktoré nemajú bankový štatút.
Nie je ale problém v tom, že globálne spoločnosti sa môžu kedykoľvek odsťahovať trebárs do Ázie?
Rozhodne. Viete, problém tkvie v tom, že žiadna globálna vláda neexistuje. Je to veľká slabina. My v Európe máme ale príležitosť vybudovať druhú najlepšiu reguláciu na svete, hneď po Spojených štátoch, a to nie je málo.
Nemali by sme počúvať banky, ktoré hovoria: Nie! Nerobte nič, musí to byť globálne! Ony vedia, že niečo také sa nikdy nestane, a preto sa tým bránia. Môžeme pokojne žiť s jedným systémom v Spojených štátoch a jedným v Európe. Tieto dva kontinenty by mali zápasiť o to, kto bude v regulácii tvrdší, a nie naopak.
Verím v dobrú globalizáciu
Hovoril ste, že vaša spoločnosť je stará 65 rokov. Ako dlho ste v Coface vy?Už dvadsať rokov a zhodou okolností sa práve vtedy začala z parížskej firmy stávať globálna spoločnosť. Prvých štyridsať rokov, kedy sa Coface venoval hlavne poisťovaniu úverov, sme sa stali expertami v posudzovaní rizík. Potom sme toto know-how začali vyvážať do jedného štátu po druhom a spojili túto skúsenosť francúzskej expertízy so skúsenosťami v daných krajinách. Dnes už ich je 67.
Aké to je v pozícii šéfa globálnej firmy? Máte vôbec miesto, ktorému môžete hovoriť domov?
Áno, som stále doma v Paríži. Viete, hovorí sa, že sme v globálnom svete, ale ja to tak nevidím. Francúz zostane Francúzom, Slovák zostane Slovákom. A dúfam, že si to udržíme.
Všetci sme iní, a ak vážne veríte na dobrú globalizáciu, veríte, že rôzni ľudia po celom svete s veľmi odlišnými pohľadmi na svet, s odlišnými politickými alebo náboženskými názormi môžu aspoň v istých prípadoch zdieľať svoje myšlienky, postoje a formovať partnerstvo.
Toto vidím ako tú svetlú stránku globalizácie. Aspoň v obchodnom prostredí, ak môžem súdiť podľa našich vzťahov s obchodnými partnermi, to funguje. A malo by to inšpirovať politickú scénu.
Tam ale pokrok príliš vidieť nie je. Napríklad medzi francúzskou a nemeckou politickou reprezentáciou stále prituhuje.
Ako Francúzovi je mi to ľúto. Je to síce svojím spôsobom normálne počas krízy, ale nemalo by sa to stávať. Máme toľko spoločných záujmov, že by sme mali zabudnúť na vztyčovanie vlajky a pôsobenie na najnižšie pudy v našej povahe. V tom väzí veľké nebezpečenstvo. Myslím tým tiež to: Pozrite na Nemcov, sú tak nedôveryhodní. To je nulová úroveň politiky a mali by sme sa jej zbaviť.