Práve kríza je však tým, čo môžeme vidieť v krajinách, ktoré sa pred dvoma desaťročiami vydali na cestu von z komunizmu. Zlyhal teda kapitalizmus podobne ako komunizmus? Jedným slovom: nie. Niektoré krajiny, ktoré zažili prechod, sú v kríze, no prechod ako taký v kríze nie je.
To isté platí aj o iných oblastiach: kapitalistické krajiny sú v kríze, no samotný kapitalizmus v kríze nie je. Reforma je však potrebná. Veľkou cnosťou liberálnych demokracií a trhových ekonomík je možnosť ich reformy a adaptácie. Tieto vlastnosti preukázali demokracie už predtým. Teraz to musia urobiť znova.
Kapitalizmus sa zrútil z útesu
Pre nás, čo sme sa narodili krátko po druhej svetovej vojne, predstavovala studená vojna veľký intelektuálny a politický zápas nášho života. S pádom komunizmu sa skončila katastrofická epocha mileniaristickej politiky a falošnej predstavy o racionálne plánovanom hospodárstve. Vyhrala sloboda, ktorú ponúka demokracia, a prosperita, ktorú prinášajú trhy. Za to, že komunizmus sa neskončil úderom, ale fňukaním, vďačíme do veľkej miery Michailovi Gorbačovovi.
Pohľad do minulosti z roku 2009 nás však núti zamyslieť sa. Pred rokom sa kapitalizmus zrútil z útesu. S veľkým úsilím ho štáty vrátili späť na trať. Piergiorgi Alessandri a Andrew Haldene z Bank of England uvádzajú vo svojom vynikajúcom dokumente, že celková hrubá hodnota intervencií v prospech bánk už dosiahla výšku 14 000 miliárd amerických dolárov (9 400 miliárd eur, 8 400 miliárd britských libier). Toto je štátny socializmus.
Čo teda znamená kríza pre krajiny, ktoré pred dvoma desaťročiami vystúpili zo socialistického zriadenia. A čo znamená pre svet?
Kríza priniesla poklesy produkcie
Čo sa týka odpovede na prvú otázku, kríza priniesla veľké poklesy produkcie. Podľa EBOR, priemerný pokles hrubého domáceho produktu v postkomunistických krajinách bude v roku 2009 predstavovať 6,2 percenta. Poklesy sú rôzne: od 18,4 % v Litve, 16,0 % v Lotyšsku, 14,4 % na Ukrajine a 13,2 % v Estónsku, čo sú čísla vykazujúce depresiu, až po 7,8 % v Slovinsku, 6,5 % v Maďarsku, 6,0 % na Slovensku a 4,3 % v Českej republike.
V poľskej ekonomike sa tento rok predpokladá rast 1,3 %. EBOR poznamenáva, že vo všeobecnosti "závisí objem poklesu produkcie od úverového boomu a zadlženosti v predkrízovom období“. Prasknutie bublín spôsobuje škody.
Znepokojujúce kolapsy
Tieto kolapsy sú reálne a znepokojujúce. Je však potrebné dať ich do kontextu. Po prvé, mnoho postkomunistických krajín zažilo po počiatočnom - a do značnej miery nevyhnutnom - kolapse ZSSR veľký nárast produkcie. Hviezdou bolo Poľsko. Vo všeobecnosti boli najúspešnejšie tie krajiny, v ktorých prebiehali reformy najserióznejšie. Po druhé, a to je možno prekvapujúce, postkomunistické krajiny vykonali len málo zvratov v reformách.
Ako poznamenáva správa EBOR, "zmeny vlád od začiatku roku 2008 neviedli buď k žiadnej zmene týkajúcej sa stanoviska k reformám, alebo boli v prospech proreformných strán“. Do veľkej miery to zodpovedá tomu, čo sa vo všeobecnosti odohráva v napredujúcich krajinách. Je zjavné, že chýba alternatívny ekonomický model. Zdá sa, že ani populistický avanturizmus nie je atraktívny.
Zatiaľ čo sa svetová ekonomika čoraz viac ozdravuje, dedičstvo kolapsu sovietskeho impéria - teda integrácia veľkej časti Európy a s ňou súvisiaci rozmach slobody smerom k ruským hraniciam, alebo aj za ne - zostáva nedotknuté.
Kríza priniesla ponaučenie
Kríza však prináša dôležité ponaučenie. Filozof Karl Popper objasnil správny prístup. Oddelil "postupné sociálne inžinierstvo“ zamerané na nápravu špecifických ťažkostí od "utopistického sociálneho inžinierstva“ zameraného na transformáciu celej spoločnosti, čo je cieľ, ktorý v praxi "viedol iba k použitiu násilia namiesto úsudku“.
Pred tým, ako sa reformátor pokúsi riešiť problém, musí sa pokúsiť identifikovať jeho príčinu. V prípade tejto krízy nespočíva zlyhanie v trhovej ekonomike ako celku, ale v nedostatkoch vo svetovom finančnom a menovom systéme. Uniknúť niektorým z týchto zlyhaní nie je možné. Budúcnosť je v podstate neistá. Budú sa robiť veľké chyby. Na miestach, kde vedú prevládajúce paradigmy k veľkému podstupovaniu rizika, nastanú pravdepodobne brutálne nápravy.
Tam, kde je súčasťou rizika veľké zadlženie v bilanciách finančného sektora, budú nápravy pravdepodobne znamenať zrútenie finančného sprostredkovania, ako aj celého hospodárstva. História nás učí, že ak sa kolapsu nezabráni, následky môžu byť dramatické.
Treba ďalšie reformy
Vlády a centrálne banky sa, našťastie, poučili z 30. rokov minulého storočia a oprávnene sa rozhodli kolapsom finančného systému alebo hospodárstva zabrániť. To je ten správny druh "postupného sociálneho inžinierstva“. Takisto sa vyvinulo veľké úsilie na záchranu krajín strednej a východnej Európy, ktoré sú postihnuté krízou. Podpora Medzinárodného menového fondu a Európskej únie v prípade štyroch východoeurópskych krajín, ktoré prijali programy MMF, predstavovala 4 až 6 percent HDP (alebo aj viac).
Podobný pragmatizmus musí byť zjavný pri dovršovaní úniku z krízy. Bude si to vyžadovať značné vyváženie globálneho dopytu. Bude si to tiež vyžadovať ďalšie reformy. V prípade postkomunistických krajín bude zvrátenie finančnej integrácie pravdepodobne nákladné a nepotrebné. Namiesto toho hlavnými cieľmi reformy musí byť zníženie zraniteľnosti ekonomiky voči otrasom a obmedzenie nadmerného rastu úverov v budúcnosti.
Hazard s daňovým poplatníkom
Takisto je potrebné vo svetovom rozsahu vykonať radikálne reformy finančných a menových systémov. Otvorene povedané, bankové systémy v neúnosnej miere hazardovali s daňovým poplatníkom. To sa musí skončiť - a to jedným z dvoch spôsobov: spomenutý sektor musí podliehať trhu, alebo byť v starostlivosti štátu, ktorý ho bude prísne regulovať.
Ešte raz, potláčanie obrovských úverových bublín musí byť neodlučiteľnou súčasťou tvorby regulačnej a menovej politiky. A nakoniec, závislosť globálneho menového systému od meny jednej prehnane zadlženej superveľmoci nie je žiaduce ani udržateľné.
Čas na zamyslenie
Výročia sú dobrým časom na zamyslenie. Kolaps sovietskeho komunizmu bol slávnym momentom. A je ním i naďalej, aj napriek chybám a sklamaniam, ktoré nás postretli. Ale súčasná kríza vypovedá o zlyhaniach euforického kapitalizmu. Kapitalizmus teraz nepominie podobne, ako pominul komunizmus.
No liberálna demokracia má významnú schopnosť učiť a prispôsobovať sa. Z 30. rokov minulého storočia sme sa poučili. Teraz si musíme vziať ďalšie ponaučenie z tohto desaťročia.
Financial Times, 11. novembra 2009
Martin Wolf hlavný ekonomický komentátor Financial Times |