Na rozdiel od akcií však dlhopisy vo všeobecnej rovine nepredstavujú podiel vlastníka dlhopisu na akciovom kapitáli spoločnosti, ale naopak záväzok vydavatela (emitenta) takéhoto dlhopisu zaplatiť nominálne dlžnú čiastku, navýšenú o predom dohodnutý výnos (tj. úrok). Každý dlhopis tak musí mať explicitne povedané : a) kto je emitentom (dlžníkom), b) kedy bude dlžná čiastka zaplatená. Nejde však o úplne vyčerpávajúci zoznam, verejne obchodovateľné dlhopisy nesú naviac veľa dalších údajov, okrem iného napríklad medzinárodné identifikačné číslo ISIN atď.
Základné a „najhrubšie" delenie je na dlhopisy kupónové a bezkupónové. Prvá skupina má v čase vydania takéhoto dlhopisu jasne povedané, koľko je resp. akým spôsobom bude stanovený výnos vo forme pravidelne vyplácaného kupónu (napr. 3% p.a. alebo 6-mesačný LIBOR + 2%). Bezkupónové dlhopisy sú tzv. dlhopisy diskontované a ich výnos je realizovaný vo forme nižšej nákupnej ceny ako je cena nominálna. Investor tak dlhopisy „de facto" kupuje lacnejšie ako je ich budúca odkupná cena a jeho výnos preto nie je vo forme pravidelného kupónu, ale vo forme „zľavy" z nákupnej ceny. Kupón, tj. výnos z dlhopisu, môže byť buďto pevne stanovený v čase emisie dlhopisu (dlhopis s fixným kupónom), alebo je stanovený mechanizmus určenia jeho výšky na pravidelnej báze (napr. jedenkrát za pol roka na obdobie ďalších 6-tich mesiacov vo výške sadzby 6M LIBOR + napr. 2%). Takýto inštrument sa nazýva dlhopis s plávajúcim kupónom a miera výnosu z takéhoto dlhopisu je teda „plávajúca".
Dalšou veľmi dôležitou charakteristikou dlhopisov je fakt, že majú vopred stanovenú splatnosť. Pokiaľ totiž odhliadneme od všetkých ostatných detailov, dlhopis je vo svojej podstate formalizovaná zmluva o pôžičke. Aj preto má každý dlhopis explicitne stanovené k akému dátumu bude táto „pôžička" splatená. Krátkodobé dlhopisy so splatnosťou do jedného roka sú obvykle nazývané „pokladničné poukážky". Ich prostredníctvom si štát, resp. vláda pokrýva krátkodobý nesúlad medzi výberom daní a mandatórnymi platbami. Strednodobé dlhopisy sú obvykle splatné v období 1 roku až 3-5 rokov a dlhopisy dlhodobé presahujú čo do splatnosti obdobie 5 rokov.
Emitentom dlhopisov môže byť s trochou nadhľadu ktokoľvek. Primárne však rozlišujeme dve hlavné skupiny emitentov - štáty a vlády (potom ide o tzv. štátne dlhopisy) a firmy (dlhopisy korporátne). Štátne dlhopisy obvykle investorovi prinášajú nižší výnos, vzhľadom k faktu, že štáty sú považované za relatívne najbezpečnejších dlžníkov a tzv. „prémie za riziko" sú u takéhoto nástroja oveľa nižšie. Naopak korporátne dlhopisy sú oveľa rizikovejšie a preto musia prípadného investora odmeniť oveľa vyšším výnosom. Extrémom sú v tomto ohľade tzv. „junk bonds" - dlhopisy emitentov s veľmi vysokým rizikom (napr. malé alebo nové firmy), ktoré tak nesú extrémne vysoké výnosy. Cenou za tento vysoko nadpriemerný výnos je potom riziko úpadku dlžníka a nesplatenia istiny dlhopisu ako takej.
Poslednou oblasťou, ktorá nepochybne stojí za zmienku a ktorá zo strany investorov prináša veľa otázok je rozdiel medzi pojmami kupón a výnos zo splatnosti. Zatiaľ, čo kupón je nominálne stanovená čiastka výnosu z investovanej (resp. zapožičanej) čiastky, výnos je kumulatívna suma všetkých budúcich výnosov až do splatnosti. Výška kupónu sama o sebe teda pre stanovenie výhodnosti alebo nevýhodnosti nákupu daného dlhopisu nestačí, je potrebné taktiež poznať údaj o výnose do splatnosti a porovnať ho s ostatnými dlhopismi podobného typu, splatnosti a rizikovosti. Iba tak sme schopní povedať, či je daný dlhopis v porovnaní s ostatnými podobnými nástrojmi lacný alebo drahý a či sa nám oplatí do neho investovať. Celú problematiku by sme mohli ešte zamotať tým, že výnos do splatnosti v % môže byť vyšší ako kupón za predpokladu, že trhová cena dlhopisu je výrazne pod nominálnou hodnotou, ale to je na dlhšie rozprávanie.
Petr Žabža senior maklér Patria Direct |