A rovnako ako zlatý štandard v tridsiatych rokoch sa ukazuje byť smrteľnou pascou, tvrdí Paul Krugman.
Keby nebola tak tragická, bola by súčasná európska kríza k smiechu. Bol by to ale čierny humor. Záchranné plány jeden po druhom zlyhávajú a smrteľne vážni zástupcovia Európy, ešte okázalejší a nadutejší, než ich americké náprotivky - ak je to vôbec možné - vyzerajú stále komickejšie.
Tak začína svoj komentár k európskej dlhovej kríze zverejnený v denníku The New York Times nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu a profesor univerzity v Princetone Paul Krugman.
Posledný vývoj v Európe ma zvádza k pospevovaniu pesničky pre deti o Deravom vedre, píše ekonóm. Pre tých, ktorí ju nepoznajú, pojednáva o lenivom farmárovi, ktorému žena radí, ako vedro opraviť. Avšak každý úkon, ktorý mu poradí, predpokladá nejakú predchádzajúcu akciu a nakoniec končí v začarovanom kruhu.
Čo to má spoločné s Európou? Po pravde, v túto chvíľu už hrá Grécko, kde kríza začala, vedľajšiu úlohu. Jasné a bezprostredné nebezpečenstvo plynie skôr z paniky bankového sektora kvôli Taliansku, tretej najväčšej ekonomike eurozóny. Investori, ktorí sa obávajú o jej schopnosť včasného splácania, požadujú čoraz vyššie úroky. Práve kvôli týmto vyšším úrokom je stále pravdepodobnejšie, že Taliansko nedokáže splácať.
To sa môže stať sebenaplňujúcim sa proroctvom, píše Krugman. Kvôli záchrane eura je potrebné túto hrozbu zastaviť. Ale ako? Odpoveďou môže byť vytvorenie fondu, ktorý v prípade potreby požiča Taliansku, alebo Španielsku, ktoré je v podobnom ohrození, potrebné financie, aby nemuseli platiť tak vysoké úroky.
Daný fond by sa zrejme vôbec nemusel použiť, pretože jeho samotná existencia by mala zastaviť špirálu strachu. Musí tu ale byť možnosť skutočne rozsiahlej pôžičky, bez pochyby vyššej ako bilión eur.
Tlačenie peňazí by nemalo byť tabu
A tu je háčik. Vytvorenie takéhoto fondu vyžaduje podporu významných európskych vlád, ktorých sľuby voči investorom musí byť vierohodné, aby zabral. Talianska vláda je jednou z tých významných, nemôže sa zachrániť tak, že požičia peniaze sama sebe.
A Francúzsko, druhá najväčšia ekonomika eurozóny, v posledných dňoch váha. Vzniká tak obava, že vytvorenie veľkého záchranného fondu, ktorý by sa prakticky rovnal francúzskemu dlhu, jednoducho slúži na pripojenie Francúzska na zoznam krajín v kríze. "Vedro má dieru, milá lížu."
Smutne komické je to, že k súčasnej situácii vôbec nemuselo dôjsť, tvrdí nobelista. Pozrime sa na krajiny ako Veľká Británia, Japonsko či Spojené štáty, ktoré majú veľké dlhy a deficity, ale sú schopné získať financie za nízky úrok.
V čom je tajomstvo?
Do veľkej miery v tom, že majú vlastné meny a investori vedia, že v prípade núdze dokážu financovať svoje dlhy tlačou ďalších peňazí. Keby Európska centrálna banka zastitila podobne európske dlhy, kríza by sa mimoriadne zmiernila.
Nevyvolalo by to infláciu? Pravdepodobne nie - napriek tomu, čomu veria Ron Paul (republikánsky politík) a ďalší jemu podobní, tlač peňazí v slabo rastúcej ekonomike infláciu nevyvoláva. Navyše, Európa všeobecne potrebuje o niečo vyššiu infláciu. Príliš nízka inflácia by odsúdila krajiny južného krídla Európy k ničivej deflácii, ktorá by znamenala pretrvávajúcu vysokou nezamestnanosť a sériu bankrotov.
Ale tento krok, ako nám tvrdí, je mimo všetku diskusiu. Vznešené pravidlá Európskej centrálnej banky také veci údajne zakazujú, aj keď jeden tuší, že by to pár chytrých právnikov dokázalo vyriešiť. Všeobecnejší problém je, že systém eura ako celok bol vytvorený preto, aby vybojoval poslednú ekonomickú vojnu. Je to Maginotova línia, ktorá má zabrániť opakovaniu sedemdesiatych rokov, čo je horšie ako zbytočné, keď skutočnou hrozbou je opakovanie dekády tridsiatych rokov, píše Krugman.
História povojnovej Európy je hlboko inšpiratívna. Z vojnových ruín Európania vybudovali mier a demokraciu a aj keď spoločnosť nemôže byť dokonalá, je zrejme najslušnejšia v histórii ľudstva.
Tento úspech je ale ohrozený, pretože európska elita vo svojej arogancii uzavrela kontinent v monetárnom systéme, ktorý obnovil nepružnosť zlatého štandardu a rovnako ako zlatý štandard v tridsiatych rokoch sa ukazuje byť smrteľnou pascou.
Teraz možno európski predstavitelia prídu s vierohodným záchranným plánom. V to dúfam, ale neočakávam to, píše skepticky ekonóm.
Horkú pravdou je, že systém eura sa zdá byť odsúdený. A ešte horkejšia pravda je tá, že vzhľadom na vývoj situácie, by Európe skôr prospelo, keby k jej kolapsu došlo skôr, než neskôr, uzatvára Paul Krugman.