Pred 150-timi rokmi bola v Taliansku s veľkou pompou zavedená jednotná mena - talianska líra. Očakávalo sa od nej, že postupne preklenie priepastné rozdiely medzi jednotlivými časťami zjednotenej krajiny - najmä medzi liberálnym Piemontom na severe a bývalým Kráľovstvom oboch Sicílií na juhu. Nestalo sa tak. Príklad Talianska môže pritom slúžiť ako prípadová štúdia budúceho vývoja eurozóny. Tému si všimol nemecký Frankfurter Allgemeine Zeitung.
Až po rokoch môžu tak súčasní hospodárski experti študovať zmeny, aké Taliansku priniesla líra. Krajina je pritom výborným príkladom – pred zjednotením na jej území existovalo mnoho nezávislých štátikov a kráľovstiev, ktoré sa od seba odlišovali silou hospodárstva i konkurencieschopnosťou – Taliansko bolo akási eurozóna v malom.
Líra juhu nepomohla
Nádeje vkladané do líry sa však nesplnili – juh krajiny prosperujúci sever s jeho centrami Turín, Milán a Benátky nielenže nedobehol, ale naopak, začal ešte viac zaostávať. Taliansko dodnes zahŕňa vo svojich hraniciach všetky extrémy Európskej únie – bohaté veľkomestá kontrastujú so zaostalým juhom krajiny, kde nezamestnanosť mladých vysoko presahovala päťdesiat percent ešte v čase pred krízou.
Spätne sa ukazuje, že chudobnejšie regióny z líry vôbec neprofitovali. Skôr naopak – manufaktúry museli zatvárať, nezamestnanosť stúpala, investície sa naopak regiónom vyhýbali a z hospodárskej porážky juhu prosperoval najmä bohatý sever, ktorý chudobnejšie regióny zaplavil svojim exportom.
Na celej situácii je prekvapujúce, ako je možné, že regionálne rozdiely sa v Taliansku stále pretrvali aj po toľkých rokoch. Všade inde to totiž bolo skôr naopak – pôvodne bohaté Valónsko po čase v novozjednotenom Belgicku predbehlo chudobnejšie Flámsko, v Nemecku rýchlo rástlo rurálne Bavorsko, kým industrializované Porúrie trápili problémy. Podľa expertov boli regióny Talianska pred zjednotením relatívne vyrovnané – rozdiel bol len v rozdelení príjmov, na juhu boli peniaze koncentrované viac v rukách šľachty a majiteľov pozemkov.
Dominancia severu
Základom talianskeho neúspechu je podľa mnohých politika. Zákony krajiny boli totiž dlhodobo prijímané na severe – trvalo dokonca až štyridsať rokov od zjednotenia krajiny, kým regióny juhu navštívil premiér. Prosperujúci sever si medzitým schválil colné bariéry, ktorý chránil svoj rozvíjajúci priemysel. Juh musel v dôsledku toho platiť za predražené výrobky severu a degradoval sa na len poľnohospodársku základňu krajiny. Cenu zjednotenia krajina zaplatila vo forme zvýšených daní, čo sa juhu takisto dotklo – na výkone hospodárstva sa podieľalo len 27 percentami, do spoločnej kasy na daniach prispelo však až 32 percentami. Situácia sa zhoršovala a na konci druhej svetovej vojny bol rozdiel medzi severom a juhom priepastný ako nikdy predtým. HDP na hlavu bolo na juhu sotva polovičné v porovnaní s rastúcim severom.
Až vtedy začala vláda v Ríme situáciu riešiť – na začiatku päťdesiatych rokov schválila program „Cassa per il Mezzogiorno“, ktorý mal zaostalé regióny pozdvihnúť. Ten síce priniesol čiastočný úspech – hospodársky zázrak urobil z Talianska v tom čase piatu najväčšiu ekonomiku na svete, ranu mu však zasadil ropný šok v sedemdesiatych rokoch, ktorý spravil z dovtedy prosperujúcich megatovární juhu len opustené „katedrály na púšti“.
Stagnácia bola sprevádzaná rastom vplyvu mafie – čoraz viac peňazí, ktoré sever na juh krajiny posielal, končili v čiernej ekonomike. To živilo politické napätie – vzniknutá politická strana Liga severu presadzovala odčlenenie sa prosperujúcich talianskych regiónov od zaostalého zbytku krajiny. Až prekvapivú paralelu možno nájsť v súčasnej eurozóne - jej jadrové štáty na čele s prosperujúcim Nemeckom posielajú miliardové tranže do kolabujúcich štátov na okraji, počnúc Gréckom a Portugalskom.
Kríza je vyriešená, problémy však pretrvali
Taliansko však krízu ustálo – program pomoci bol v roku 1992 ukončený a nahradili ho regionálne stimuly. Liga severu medzitým na svoju požiadavku rozdelenia krajiny rezignovala a líru v roku 2001 nahradilo euro. Čo však ostáva je pomerne priepastný rozdiel medzi bohatými a chudobnými oblasťami, ktorý nedokázali vyrovnať ani takmer dve storočia koexistencie v spoločnom štáte.
Viacerí však upozorňujú, že bezprecedentný hospodársky rast, aký Taliansko zaznamenalo po druhej svetovej vojne by sa bez lacnej pracovnej sily z juhu neuskutočnil a jeden z najvýkonnejších priemyselných konurbácií v trojuholníku medzi mestami Turín, Miláno a Janov by nevznikol. Mnohí to prirovnávajú k rozmachu Nemecka, ktoré roky profitovalo z vývozu do ostatných krajín eurozóny. Taliansko však fungovalo ako unitárny štát, integrácia medzi regiónmi bolo hlboká. Je však otázne, či je niečo také možné v súčasnej eurozóne.