Spoločná európska mena euro si na svoje súčasné problémy zarobila už v dobe svojho vzniku. Politici, predovšetkým vtedajší nemecký kancelár Helmut Kohl, zámerne ignorovali varovanie expertov, že niektoré krajiny nie sú na prijatie eura pripravené a z politických dôvodov zatvárali oči nad porušovaním vopred dohodnutých pravidiel. Píše to nemecký denník Spiegel z odkazom na teraz odtajnené dokumenty z rokov 1994 až 1998, keď sa o zavedení eura rozhodovalo.
Za slabý článok sa vtedy označovalo predovšetkým Taliansko. Listy z nemeckej ambasády v Ríme aj odkazy ekonomických poradcov Helmuta Kohla vtedy varovali, že krajina nezvláda štátny dlh a na splnenie aspoň časti kritérií si pomáha účtovnými trikmi či čisto dočasnými opatreniami.
V odkazoch kancelárovi experti tiež upozorňovali, že opatrenia na ozdravenie verejných financií sa nastupujúcou ľavicovou vládou v Taliansku porušia, akonáhle po zavedení eura v roku 1999 opadne najväčšie politický tlak.
Už v roku 1991 boli v holandskom Maastrichte dohodnuté podmienky, za ktorých môžu krajiny k spoločnej mene pristúpiť. Štátny dlh podľa nich nesmel presiahnuť 60% ročného HDP a ročný deficit mal byť pod tri percentá. Avšak pri kritériu 60% politici pripustili výnimku, ak krajina dlh "rýchlo znižuje". Taliansko malo v tom čase dvojnásobný dlh, okolo 120% a znižovalo ho mravčím tempom. Ako sa vyvíjali talianske verejné financie, si môžete prezrieť na tejto grafike.
Dôvod na oslavu
Nemecký kancelár však presvedčil ďalších európskych lídrov, že nie je možné nechať jednu zo zakladajúcich krajín EÚ stáť mimo. Keď 2. mája 1998 v Bruseli štátnici rozhodli o zavedení eura v 11 krajinách, označil to Helmut Kohl za "dôvod na oslavu", hovoril aj o "istej garancii mieru". Privretie oči politikov nad Talianskom viedlo k ďalšej zásadnej chybe o dva roky neskôr, ktorou bolo prijatie Grécka do eurozóny, píše Spiegel.
Denník vo svojej analýze pochybuje o budúcej udržateľnosti menovej únie v súčasnej podobe, predovšetkým preto, že voliči v Grécku a Francúzsku odmietli pokračovanie v politike úspor. Viacero dokumentov prichádza so závažnými podozrivými.
Napríklad list nemeckého vládneho činiteľa z februára 1997 krátko po nemecko-talianskom summite vyjadruje údiv nad tým, že talianske čísla o deficite sa líšia od údajov MMF a OECD. Neskorší šéf výkonnej rady ECB Jürgen Stark, ktorý vtedy pôsobil na nemeckom ministerstve financií, dokonca vinil vlády Talianska a Belgicka z ohrozovania nezávislosti ich centrálnych bánk, práve v súvislosti s dlhovými problémami. Na problémy eura upozorňoval aj vtedajší kandidát na kancelára za SPD Gerhard Schröder, ktorý ho označil za "chorľavé nedonosené dieťa".
Bez spoločnej politiky to nepôjde
Ukazuje sa, že menová únia nemôže existovať bez spoločnej politiky a spoločných inštitúcií, (predovšetkým európskeho ministerstva financií), ktoré by dokázali túto politiku presadzovať a vynucovať, píše Spiegel.
K tejto pôvodne francúzskej myšlienke, ktoré sa Nemecko dlho bránilo, sa teraz prikláňa ako nemecký minister financií Wolfgang Schäuble aj kancelárka Angela Merkelová. Tá nedávno tvrdila, že Európa "ešte nemá to najhoršie za sebou".
Po 14 rokoch od zavedenia eura totiž nie je nálada na oslavy, nálada pri stretnutí Angely Merkelovej s talianskym premiérom Mariom Montim pred šiestimi týždňami bola veľmi chmúrna, uzatvára Spiegel.