Internetová adresa je britská, obchod takisto. Amazon.co.uk vlani zarobil na ostrovoch miliardy, na daniach zo zisku však veľa nezaplatil. Takmer všetky peniaze totiž stiahol do Luxemburska, kde má svoju európsku centrálu. O tom, aké pozdvihnutie toto zistenie na britských ostrovoch vyvolalo, sme už pred časom písali. Málo sa však vie o tom, že maličké veľkovojvodstvo nie je jediným daňovým rajom na starom kontinente. Tému si všimol nemecký Handelsblatt.
V Európe je totiž celý rad krajín, ktoré svojimi supervýhodnými podmienkami pre zahraničný kapitál môžu konkurovať aj neslávne známym tropickým ostrovom v Karibiku. V rebríčku indexu utajovania informácií v oblasti finančníctva vypracovanom organizáciou Tax Justice Network sa Luxembursko umiestnilo na treťom mieste. Pred ním je ďalší európsky daňový raj – Švajčiarsko. Prvé sú Kajmanské ostrovy.
Raje sú aj v Európe
Veľkovojvodstvo je pritom regulérnym členom Európskej únie. Mimovládka vo svojej správe však odhaduje, že v ňom končí až trinásť percent peňazí celosvetovo uložených v daňových rajoch. Miništátik na pomedzí Nemecka a Francúzska je známy nízkymi daňami (napríklad 0,01 percenta pre inštitucionálne investičné fondy) a laxným bankovým dohľadom. Finančníctvo tvorí až štyridsať percent jeho hospodárskeho výkonu. Aj preto je krajina dlhodobo na vrcholoch rebríčkov ukazovateľa HDP na obyvateľa.
Ďalším členom únie, ktorý svojou nie úplne transparentnou politikou vo finančnom sektore láka zahraničný kapitál je Cyprus. Nie nadarmo tento stredomorský ostrov, teda jedna jeho časť, označuje Luxembursko v tejto oblasti za svojho najväčšieho konkurenta.
Za daňové raje však môže byť označený celý rad ďalších krajín – Malta, Andora, Monako, ale aj Írsko lákajú firmy i jednotlivcov na možnosť ušetriť na daniach. Írsko napríklad zdaňuje zisk podnikov len 12,5 percentami. Pre holdingy je atraktívne aj Holandsko, s možnosťou znížiť dane najnovšie koketuje aj Belgicko.
Európa prichádza o peniaze
Táto prax však začína mnohým krajinám vadiť. V pretrvávajúcej kríze totiž národné rozpočty zháňajú každé euro. Na čele zástancov tvrdších zásahov voči daňovým rajom je Veľká Británia – práve tam praktiky nadnárodných koncernov najviac rezonujú. K tandemu sa pridal aj nemecký minister financií Wolfgang Schäuble, ktorý v rámci platformy G20 vyzval na vytvorenie iniciatívy proti „erózii svetového daňového systému“.
Štáty v snahe konkurovať krajinám ako Malta alebo Monako sú totiž nútené takisto znižovať daňové sadzby. Najnovším príkladom je práve Británia, ktorá pre podniky znížila sadzby z 26 na 22 percent. Ak by tento trend nasledovali aj ostatní, verejný sektor by prišiel o miliardy. Podľa eurokomisára pre dane Algirdasa Šemetu už v súčasnosti prichádza európska dvadsaťsedmička v dôsledku krátenia daní a podvodov ročne o bilión eur.
Šéf euroskupiny Jean-Claude Juncker nedávno vyhlásil, že súčasné snahy kontinentu o rozpočtovú konsolidáciu sú s existenciou daňových rajov na kontinente nezlúčiteľné. „Každá krajina by mala podniknúť kroky vedúce k väčšej transparentnosti v oblasti financií,“ vyhlásil. Pri vyhláseniach však len ostalo. Juncker luxemburské supervýhodné podmientky dlhodobo toleruje, čo je tŕňom v oku najmä Berlína – tamojšie úrady by mali konečne umožniť efektívnejšiu daňovú kontrolu a zaviesť do tejto sféry európske štandardy.
Daňové raje podkopávajú boj s krízou
Súčasný stav kritizuje aj komisár Šemeta. „Každé zlepšenie výberu daní by krízou postihnutým krajinám veľmi polepšilo,“ myslí si. Kritizuje najmä dlhodobý paradox – na jednej strane sa na pomoc Grécku alebo Portugalsku skladá celá eurozóna, na druhej strane sa však nerobí nič pre to, aby z týchto krajín neutekal kapitál do daňových rajov.
Práve v oblasti daňovej politiky panuje vo vnútri únie hlboká nezhoda. Téma bola na spoločných zasadnutiach prejednávaná už niekoľkokrát, dohoda sa však nikdy nekonala – každý štát si prihrieva vlastnú polievočku a tvrdo sa bráni proti daňovej harmonizácii. Každá, aj najmenšia úprava v tejto oblasti pritom vyžaduje súhlas všetkých.
Aj preto sa mnohým môže zdať dlhodobá snaha Nemecka v boji proti daňovým únikom zúfalá. Berlín sa v situácii neschopnosti únie prinútiť vlastných členom stransparentniť svoje daňové systémy zameral na nečlenov – Švajčiarsko a Lichtenštajnsko. Kritika Cypru, ktorý v súčasnosti dokonca predsedá únii totiž dlhodobo padá na neúrodnú pôdu. Je pritom verejným tajomstvom, že ostrov je práčkou špinavých peňazí ruských oligarchov.
Západne od Cypru je ďalší člen únie, ktorý je pre mnohých dlhodobo tŕňom v oku. Malta v tichosti praktizuje svoje triky a z trhu sťahuje k sebe mnoho medzinárodných koncernov. Napríklad BASF, BMW, Puma alebo dcérske firmy Deutsche Bank. S oficiálnou sadzou pre podniky vo výške 35 percent síce maličký ostrov na prvý pohľad nepôsobí ako práve príklad daňového raja, sofistikvaný systém náhrad však akcionárom koncernov umožňuje znížiť si dane až do výšky len päť percent.
Mnoho najmä amerických koncernov prilákalo k svojim brehom aj Írsko. Dani zo zisku vo výške len 12,5 percenta neodolali technologickí giganti Apple, Google, Microsoft alebo Oracle, ktorí si tu zriadili svoje európske centrá. Prostredníctvom predaja predražených licencií svojim dcérskym spoločnostiam v ostatných štátoch z nich potom do Írska sťahujú kapitál.
Kto na daňové raje najviac dopláca?
Je však otázne, ako chce únia voči daňovým rajom na svojom kontinente zasiahnuť. „Je vysoko pravdepodobné, že sa v tomto smere nestane nič – krajiny ako Malta alebo Luxembursko budú aj naďalej lákať kapitál na nízke dane a laxné pravidlá vo finančníctve, „ myslí si daňový expert z Pinneberg Oliver Schultze. „Jedinou konkurenčnou výhodou únie ostáva tak fakt, že medzi jej jednotlivými krajinami existujú pravidlá o zákaze dvojitého zdaňovania.“ Európa sa takto aspoň z časti chráni proti presunom kapitálu mimo kontinent – do ešte agresívnejších konkurentov ako napríklad Britské panenské ostrovy.
Okrem nadnárodných korporácií zo súčasnej situácie profitujú aj najmajetnejší, ktorí v snahe ušetriť na daniach ponúkané možnosti na presun kapitálu aj často využívajú. Doplácajú na to však ostatní – predovšetkým stredná trieda, ktorá sa podľa takýchto kritérií nerozhoduje a dane platí v domovských krajinách.