Štyri roky od začiatku krízy sa svetová ekonomika ešte ani zďaleka nespamätala, voliči strácajú trpezlivosť a po celej Európe sa množia protesty. V posledných mesiacoch svet zaznamenal revolučný posun – tradičný zástanca drastických škrtov a šetrenia, Medzinárodný menový fond, sa vyslovil v prospech expanzívnejšej politiky. Americký Fed a Európska centrálna banka medzitým pokračovali vo svojich časovo neobmedzených plánoch v nákupe dlhopisov a svojou politikou tlačenia peňazí popudili nemeckú Bundesbanku. Ekonóm Anatole Kaletsky na svojom blogu pre Reuters preto komentoval neortodoxné prístupy v centrálnom bankovníctve, ktoré začínajú čoraz viac pútať pozornosť.
Minulý týždeň v Británii priniesol radikálnu debatu – sir Mervyn King, guvernér Bank of England sa musel postaviť proti čoraz populárnejšej politike „kvantitatívneho uvoľňovania pre ľudí“, čo nie nič iné ako pôvodná myšlienka Miltona Friedmana ešte z roku 1969, podľa ktorej by vláda mala v čase krízy vyhadzovať nad mestami peniaze z vrtuľníka.
Bank of England totiž len za posledný polrok vynaložila takmer 50 miliárd libier na udržanie súčasnej ceny dlhopisov. Podľa prepočtov by táto suma vystačila na to, aby každá štvorčlenná rodina v Británii dostala 3 300 libier. Podobná situácia sa deje aj v Spojených štátoch – tam by 40 miliárd dolárov mesačne, za ktoré Fed nakupuje dlhopisy, znamenalo pravidelné navýšenie príjmu pre každú rodinu o 500 dolárov – a to až do vtedy, kým by sa neobnovila plná zamestnanosť. Tieto peniaze, použité na spotrebu, by mohli rozprúdiť hospodársky rast.
Táto radikálna myšlienka sa však začala šíriť aj v odborných kruhoch – pred dvoma týždňami ju použil vo svojej reči slávny lord Adair Turner, bývalý konzultant a jeden z dvoch najhorúcejších kandidátov na vystriedanie Kinga v kresle guvernéra. Bank of England podľa Turnera potrebuje „inovatívnejšie a nekonvenčnejšie prístupy v boji s krízou, keďže klasická politika kvantitatívneho uvoľňovania podľa všetkého nefunguje“. Reč o „peniazoch padajúcich z helikoptér“ citovali všetky významné britské média na čele s BBC a Financial Times.
Súčasný guvernér King preto musel reagovať – vylúčil možnosť, že nové peniaze vydané centrálnou bankou by mohli byť použité priamo na splácanie dlhu vlády alebo dokonca distribuované medzi obyvateľstvo. Znamenalo by to totiž kombináciu monetárnej a fiškálnej politiky, ktorej sa musia centrálne banky vyvarovať.
Podľa komentátora Anatole Kaletskeho bola však Kingova obhajoba klasického centrálneho bankovníctva len polovičná – rozdiely medzi monetárnou a fiškálnou politikou sa totiž v súčasnom svete takmer nulových úrokov pomaly, ale isto strácajú rovnako, ako sa stiera rozdiel medzi peniazmi a vládnymi dlhopismi.
V odbornej verejnosti sa preto začínajú ozývať aj ďalšie hlasy volajúce po neortodoxných riešeniach. Ekonómovia Medzinárodného menového fondu Jaromír Beneš a Michael Kumhof nedávno priniesli návrh, ktorý by dokázal takmer bezbolestne vyriešiť dlhovú krízu v Európe. Tento zázračný recept vychádza z prác Henry Simonsa a Irving Fishera ešte z roku 1936 a počíta s presunom kompetencií vytvárať peniaze z komerčných bánk späť na vlády. Táto kompetencia totiž so sebou prináša takzvanú „daň z razby“, ktorá je podľa prepočtov dvojice ekonómov veľká asi ako ročný hrubý domáci produkt Spojených štátov. Z týchto príjmov by potom mohli štáty postupne splácať svoje dlhy.
Táto myšlienka, rovnako ako koncept „peňazí z helikoptér“ má však v súčasnom svete len malú nádej na uskutočnenie. Tvárou v tvár postupujúcej kríze a nespokojnosti veľkej časti verejnosti však môže časom získať na popularite a potom sa ňou budú musieť zaoberať aj politici.