A čo od "toho" čakáte Vy? (komentár)

Pravdepodobne najčastejšia otázka, ktorú ja a moji kolegovia tento týždeň od klientov dostávame je: "Čo si myslíte, ako to v piatok dopadne"? Tým "to" je samozrejme, myslený prebiehajúci summit Európskej únie, ktorý si (ako už mnohokrát) vytkol za cieľ vyriešiť tridsať či štyridsať rokov kumulované dlhy jedným šmahom. Abstrahujem teraz pre zjednodušenie od toho, že najčestnejšie odpoveď by bola "vôbec nič" a pokúsim sa s Vami na túto tému zdieľať niekoľko myšlienok.

Primárnym problémom je vôbec kvalita informácií, ktoré sa počas tohto týždňa stávali podkladom pre často veľmi obšírne analýzy. Osobne nemám vo svojom okolí nikoho, kto by sa uvedeného stretnutia zúčastnil (rovnako ako väčšina analytikov a komentátorov) a bol by mi schopný poskytnúť jasné, presné, vyčerpávajúce a hlavne neskreslené informácie. Všetci svoje tvrdenia a svoje hypotézy zakladajú na viac či menej "predžutých" a "prežutých" televíznych, novinových a webových textoch. Tie sú pre zmenu založené na útržkoch tlačových vyhlásení, rozhovorov alebo kuloárních informácií predsedov vlád, ich ministrov či námestníkov. Priestor pre chybu alebo (zámernú?) dezinterpretáciu je preto obrovský a je namieste pýtať sa, či má snaha tieto informácie analyzovať vôbec nejaký zmysel.

Druhá lapália je spojená s podstatou summitu ako takého. Principiálne ide o stretnutie politikov s výsostne politickým podtextom, nie o pragmatické rokovania ekonómov. Americký Stratfor pred nejakou dobou vyjadril názor, že eurozóna sa z ekonomických dôvodov nikdy nerozpadne, pretože dôvody jej vzniku boli politické a nie ekonomické. Iba za predpokladu politického "drobenia" je podľa Stratforu možné pripustiť aj rozpad "menovej" eurozóny. Nikto totiž ešte nikdy nevidel politika alebo byrokrata, ktorí by si dobrovoľne podrezávali vetvu, na ktorej sedia. Súčasne je však pravdou, že Nemecko má v podstate prvýkrát od konca vojny reálnu možnosť sformovať Európu podľa toho, ako chce. Kto platí, ten rozkazuje. A panické poskakovanie Nicolasa Sarkozyho okolo nemeckej kancelárky Angely Merkelovej rozhodne nie je dôkazom geopolitického významu Francúzska - ide naopak o panickú obavu francúzskeho prezidenta, aby nebol "bokom diania". Ak by k tomu totiž došlo, Francúzsko by sa stalo (minimálne prenesene) súčasťou juhovýchodného bloku krajín Európskej únie a to je to posledné, čo by Sarkozy chcel. Ako hlava celého summitu by bol rád vnímaný on, krkom je však bezpochyby Nemecko.

Tretí faktor, na ktorý nemožno zabúdať, sú zištné motívy. Idey sú síce pekná vec, ale v súčasnej postindustriálnej spoločnosti sú oveľa významnejšou hybnou silou diania prachy. Historickým faktom je potom veľmi tesná väzba európskeho bankového sektora a národných vlád. Kultúra financovania podnikateľských subjektov prostredníctvom kapitálového trhu je doménou druhej strany Atlantického oceánu, v Európe si to robíme tak "nejako po svojom". Mnoho európskych bánk začalo svoju komerčnú dráhu výhodnými pôžičkami štátom a vládam v období napoleonských vojen, od tej doby sa miera "vzájomnosti" v zásade len upevňovala. Kontinentálny bankový sektor (a jemu pridružené subjekty) patria medzi najväčších veriteľov štátov a je jasné, že všetok ten politický krik o "rozpade Európy" je len parafráza výkriku "zachráňte naše bilancie". Solidarita so slabými je síce pekná vec, ale z celej debaty sa časom trošku vytratil jeden dôležitý bod - nikto nikdy nenútil vlády Grécka (alebo ktorejkoľvek inej krajiny) míňať nad svoje možnosti. Konšpirátori budú argumentovať tým, že za všetkým je sprisahanie globálneho kapitálu, ale ja budem na účely tohto textu (zrejme naivne) považovať predstaviteľov štátov za svojprávnych a zodpovedných jedincov. Mne je v princípe tiež jedno, či sa švagor zadlží až po uši - ja som ho k tomu nenútil a neviem, prečo by som mal byť solidárny s jeho nezodpovednosťou.

Prečítajte si aj: Klin klinom vybíjať

Za najpravdepodobnejší výsledok tohto rokovania tak považujem "dohodu o tom, že sa dohodneme". Tlaky na oslabenie národnej suverenity v zmysle akéhosi pred-súhlasu EÚ s národnými rozpočtami budú nepochybne rásť, opäť je však nutné pripomenúť, že napríklad také Grécko má s "modifikovaním" rozpočtových údajov (za výdatnej pomoci banky Goldman Sachs) pomerne bohaté skúsenosti. Možno vyvodiť, že v prípade zmluvne zakotvených sankcií nebudú prípadní hriešnici príliš váhať.

Nech sa na to pozerám z akéhokoľvek konca, stále sa tak nemôžem zbaviť dojmu, že všetky doterajšie summity (nádherné slovo, stretnutie či zjazd už asi neznie dosť vznešene) sú len stratou času a peňazí. Prírodné zákony nemožno z definície nikdy "občurať" a rovnako ako nemôže byť stále len leto, nie je reálne očakávať nekonečný ekonomický rast. Systém si občas musí oddýchnuť, neproduktívne biznisy musia "skapať" a zdroje sa musia uvoľniť pre projekty nové, čerstvé a inovatívne. Čím dlhšie sa tejto situácii budeme vyhýbať, tým väčší náraz do steny nás čaká ...

Mimochodom, pekný advent prajem!