Španielsko
Zdá sa, že niekoľkomesačné snahy španielského premiéra Maria Rajoy vyhnúť sa žiadosti o finančnú pomoc zo strany EÚ budú nakoniec neúspešné. Výsledky auditu z piatka odkryli dieru vo verejných financiách vo výške 60 miliárd eur. Pre krajinu zaťaženú vysokou nezamestnanosťou a oslabeným bankovým systémom to znamená krok k bankrotu. Španielsko navyše zápasí s udržateľnosťou súčasného dlhu – úroky sa v súčasnoti pohybujú vo výške okolo šiestich percent, čo je blízko hranice, kedy sa splácanie dlhu stane neúnosné.
Pritom pre stabilitu eurozóny je Španielsko kľúčové – je omnoho väčšie a hospodársky aj politicky dôležitejšie ako v tomto smere viac medializované Grécko. Vyhliadky všaj nie sú optimistické – Mariano Rajoy už teraz čelí mohutným protestom a separatistickým tendenciám Katalánska. Oficiálna žiadosť krajiny o pomoc by jeho politickou pozíciou ešte viac otriasla.
Grécko
V Bruseli sa šepká, že s odchodom Grécka z eurozóny sa počká, kým nebude Obama znovuzvolený do prezidentského úradu. Ďalší odborníci však krajine predpokladajú ešte dlhú budúcnoť so spoločnou menou. Faktom je, že grécka ekonomika je stále v hlbokej recesii a nič nenasvedčuje tomu, že sa to v blízkej budúcnosti zmení. Po politicky turbulentnom lete sa síce koaličnej vláde pod vedením premiéra Antonisa Samarasa podarilo presadiť v poradí už niekoľký balík škrtov, krajine sa stále nedarí plniť podmienky veriteľov.
Aj preto silnejú hlasy volajúce po „Grexite“, teda odchodu z eurozóny. „Situácia Grécka je porovnateľná so situáciou USA v období Veľkej hospodárskej krízy“, hovorí Dario Perkins z organizácie Lombard Street Research. „A táto kríza sa neskončila vďaka škrtom, ale vďaka tomu, že USA zrušili zlatý štandard a devalvovali menu“. To Grécko platiace eurom nemôže.
Zástancovia tvrdej línie
Ministri financií Nemecka, Fínska a Holandska, teda štátov, ktoré presadzujú pre zvyšok eurozóny mohutné fiškálne škrty, na minulotýždňovom stretnutí v Helsinkách znekľudnili trhy, keď vyhlásili svoje podmienky pre fungovanie rodiaceho sa Európskeho stabilizačného mechanizmu (ESM).
Pôvodný plán bol, že ESM bude môcť nalievať kapitál priamo do problémových bánk.Tým by sa európske vlády zbavili politicky vysoko problematickej povinnosti oficiálne požiadať o pomoc, ako aj obmedziť negatívne dopady pomoci na verejné financie štátov vo forme opakovaného vydávania dlhopisov, ktoré sú hlavným zdrojom kapitálu pre problémové banky.
Taliansko
Pozornosť trhov sa síce v súčastnosti sústreďuje najmä na Španielsko, ale je len otázkou času, kedy sa sa v súvislosti s krízou eurozóny začne opäť hovoriť aj o jej tretej najväčšej ekonomike. Technokratická vláda Maria Draghiho stráca podporu a čelí doma masívnym protestom. Preto keď Mario Draghi vyhlásil, že ECB začne s politikou peňažných transferov na podporu problémových krajín, očakávalo sa, že okrem Španielska o pomoc požiada aj Taliansko.
Ohliadnúc od faktu, že nie je jasné, či takýmto objemom financií bude Európa vôbec disponovať, pre Draghiho by to znamenalo politickú samovraždu. V krajine navyše silnejú eurospkeptické hlasy a bývalý premiér Silvio Berlusconi ide do volieb s heslom „Euro je veľký švindel“ a „Taliani trpeli už dosť“.
Rast
Aj keby sa podarilo vyriešiť všetky predošlé problémy – bailout Španielska, záchrana Grécka a architektúra ESM, jedna hrozba pre stabilitu eurozóny stále ostáva – hospodársky rast. Eurostat pre tento rok predpovedá pokles o 0,3 percentá, v 2013 by mala eurozóna rásť len o jedno percento.
Pri bližšom pohľade sa ukazuje, že v dobrej kondícií je len zopár krajín na severe na čele s Nemeckom, zvyšok Európy je v hlbokej recesii.
Keďže koniec krízy je zatiaľ v nedohľadne, je otázne, dokedy budú tieto štáty tolerovať masívne transfery na juh a ako sa postavia voliči na juhu predpísaným rozpočtovým šktom a prepadu životnej úrovne.
Zdroj: Business Insider