Politické elity v USA i Európe zbytočne predlžujú súčasnú ekonomickú krízu a doslova tak ničia ľudské životy. Dopady dlhodobej nezamestnanosti sú totiž oveľa vážnejšie, ako riziko plynúce z rastúceho dlhu. Vo svojej zatiaľ poslednej knihe Skoncovať s krízou (v origináli End this depression now!) To tvrdí americký ekonóm a držiteľ Nobelovej ceny Paul Krugman.
Vlády by podľa Krugmana mali miesto škrtov zvýšiť výdavky aj za cenu ďalšieho zadlžovania. Ekonomiky sa totiž podľa neho nachádzajú v pasci likvidity, kedy sa spotrebitelia a firmy boja míňať a investovať. Sedia na peniazoch, ktoré si od nich súkromného sektora môže vláda výhodne požičať a rozhýbať ekonomiku pomocou verejných výdavkov.
"Paradox sporenia" totiž podľa nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu hovorí, že ak sa snažia všetci súčasne šetriť, v konečnom dôsledku nakoniec ušetria menej, pretože celkové príjmy klesajú a ekonomika stagnuje.
"V čase, keď sa mnohí dlžníci snažia skôr šetriť a splácať dlhy, je dôležité, aby sa niekto správal opačne: viac míňal a viac si požičiaval, pričom ten niekto je logicky vláda," píše Krugman.
Dlhy sa splatiť nemusia
Potreba peňazí je taká, že štátne výdaje "nevytesnia" súkromné investície a ani úroky štátnych dlhopisov príliš neporastú. Dlh podľa Krugmana nie je nič zlého, pokiaľ nerastie rýchlejšie ako inflácia. Dlh tak môže stále financovať novými pôžičkami a nakoniec ho nemusia splatiť "nikdy".
Argumentuje skúsenosťou z USA, kde po fiškálnom stimule naproti očakávaniam úroky pri dlhopisoch dokonca klesli.
V Európe je ale situácia zložitejšia. Aj tu ale s výnimkou Grécka a možno Portugalska nie je dôvodom krízy rozmarné míňanie a žitie na dlh, pretože väčšina krajín pred nástupom krízy svoj deficit verejných financií stabilne znižovala. K prudkému rastu dlhu došlo až s nástupom krízy, uvádza.
Mnoho politikov podľa Krugmana miesto pragmatického ekonomického uvažovania moralizuje a myslí si, že cestu z krízy si musíme pretrpieť, ako určitý trest za minulé míňanie.
Paul Krugman patrí medzi nasledovníkov ekonóma Keynesa a patrí dlhodobo medzi veľkých zástancov "liatia peňazí do ekonomiky". Za bezdôvodné považuje obavy z vysokej inflácie, ktorá je podľa neho naopak veľmi nízka a vôbec by neškodilo, keby sa pohybovala medzi 4 - 5 percentami.
Apeluje preto na politikov, aby zbytočne nečakali, a využili možnosti, ktoré majú.
Hrozbou je nezamestnanosť
Najvážnejšou hrozbou je podľa neho dlhodobá nedobrovoľná nezamestnanosť, ktorá ničí pracovné návyky a má na ekonomiku i dlhodobé dôsledky. Štúdie totiž potvrdzujú, že ľudia, ktorých kariéra bola počas krízy prerušená, majú často nižšie príjmy až do konca života.
Aj keď situácia nie je taká tragická, ako počas veľkej krízy 30. rokov, masová nezamestnanosť v niektorých krajinách sa jej blíži.
"Zatiaľ čo Nemecko zostáva relatívne nedotknuté (zatiaľ, ale uvidíme, čo bude ďalej), okrajové časti Európy čelia hotovej katastrofe. Ak je tento čas v Amerike pre mladých do dvadsaťpäť rokov s ich 17-percentnou nezamestnanosťou neblahý, v niektorých európskych krajinách je pre nich hotovou nočnou morou: v Taliansku je nezamestnaných 28% mladých, v Írsku 30% a v Španielsku dokonca 43%," píše Krugman.