Členské krajiny eurozóny sa dohodli, že zastaviť ďalšie zadlžovanie a postupne znižovať deficity verejných financií a verejných dlhov k HDP do mantinelov Paktu stability a rastu a niekedy v budúcnosti sa pokúsiť aj o vyrovnané štátne rozpočty, nie je možné ináč ako medzivládnymi dohodami. V podstate ide o marketingový produkt európskych politikov z ich decembrového summitu, ktorým sa má zachrániť euro a eurozóna, pričom ich obsah je zatiaľ rovnako prázdny ako napokon dnes aj oba eurovalové účty. Z tohto dôvodu sa nemôžeme ani čudovať, že ich Anglicko odmietlo, však prečo sa majú podieľať na záchrane eura, ktorá nie je ich národnou menou, ale prečo súhlasili všetci ostatní členovia eurozóny vrátane Slovenska, môžeme len špekulovať.
Medzivládne dohody sa totiž majú stať nástrojom fiškálnej decentralizácie a teda aj fiškálnej disciplíny a tiež následných sankcií, zatiaľ bez poznania akýchkoľvek číselných parametrov, ktoré sa však majú dostať na papier do marca budúceho roka. V tejto oblasti sme prijali ústavný zákon o dlhovej brzde vrátane konkrétnych sankcii a tiež môžeme špekulovať, prečo tak málo ambiciózne, keďže súčasný deficit verejného dlhu máme výrazne nižší, ako sú nastavené parametre v spomínanom ústavnom zákone. A tak aj tento zákon môžeme skôr považovať za prevenciu proti budúcim sľubom do parlamentu kandidujúcich politických strán, ktoré aj tak zaplatia len ich daňoví poplatníci.
Medzivládne dohody teda nemôžeme dnes pokladať za systémový nástroj riešenia najprv dlhovej krízy a potom existencie eura a eurozóny, pokiaľ nám v rámci požadovanej rozpočtovej disciplíny nebudú známe konkrétne číselné údaje v absolútnych hodnotách či v percentách k nejakej základni, ako aj výška sankčných poplatkov v prípade ich neplnenia.
Medzivládne dohody nemôžeme zatiaľ pokladať ani za nástroj budúcej fiškálnej únie, keďže sa nič nehovorí o fiškálnej harmonizácii daňových a odvodových základov vrátane ich sadzieb, k čomu bude mať väčšina členov eurozóny vrátane Slovenska, určite výhrady a podľa všetkého nebudeme s harmonizáciou ani súhlasiť.
V záveroch spomínaného summitu najvyšších predstaviteľov EÚ nám však chýbajú opatrenia na podporu hospodárskeho rastu európskeho priestoru, pretože rozpočtová disciplína bude skôr viesť k recesii národných ekonomík a pokiaľ pokles HDP bude vyšší ako úspory, budú sa deficity verejných dlhov k HDP a teda aj celková zadlženosť eurozóny, naďalej len zvyšovať.
A tak jediným konkrétnym záverom sú termíny ukončenia činnosti eurovalu jedna a naštartovanie eurovalu dva a podpora Medzinárodného menového fondu o 200 miliárd eur z vrecka a účtov členských štátov EÚ vo forme bilaterálnych pôžičiek, ktorými sa dajú financovať aj potreby veľkých okrajových ekonomík eurozóny a treba dúfať, že niečo prispejú aj ostatné svetové ekonomiky.
Róbert Hölczkomentátor |