Vtedy ešte Československo rozdávalo obyvateľom akcie niekdajších štátnych firiem. Kupónovej privatizácie sa mohli zúčastniť dospelí obyvatelia alebo investičné privatizačné fondy (IPF). Vtedajší fond národného majetku umožnil občanom získať akcie tak, že zaplatili symbolický poplatok 1050 Kčs – za kupónovú známku 1000 Kčs a 50 Kčs za kupónovú knižku.
IPF pre svojich akcionárov získali akcie a mali balíky akcií v nich spravovať tak, aby dosiahli výnosy. Akcie jednotlivých IPF skúpili rôzne skupiny podnikateľov. Po dosiahnutí kontroly ich zlúčili s inými akciovými spoločnosťami. Tým sa dostali spod dohľadu Ministerstva financií SR a mohli voľne nakladať s akciami.
Existuje niekoľko základných technológií, ktorými podnikatelia získali kontrolu na aktívami niekdajších IPF – odborne sa nazývajú pojmami asset striping (olúpanie aktív) a transfer pricing- prevod ziskov. Podnikatelia, ktorí založili finančné skupiny rôznymi technikami previedli aktíva mimo niekdajších IPF zlúčenými s akciovými spoločnosťami. Vo vývoji kupónovej privatizácie možno teda vyčleniť niekoľko základných etáp – koncentrácia balíkov fondov a firiem, ovládnutie a fúzia s inými firmami, prevod aktív a ziskov. Podnikanie so získanými finančnými a aktívami. V súčasnosti existuje niekoľko finančno-priemyselných skupín. Ich konanie využilo existujúci stav legislatívy a preto nemožno označovať proces vzniku finančno-priemyselných skupín za nelegálny.
Vo všetkých súčasných IPF nie je žiaden majetok, sú to mŕtve schránky, alebo firmy, ktoré sú v likvidácii. Nemajú znaky spoločností, ktoré vydávajú verejne obchodované akcie. Štát by mal preto zákonom alebo vyhláškou zrušiť registráciu ich cenných papierov a nevyberať za ne poplatky.
Vladimír Bačišin
Európska asociácia novinárov, Paneurópska vysoká škola