Eurokríza? Keď sú politici spokojní so svojimi chybami

Situácia v Európe má už roky stále ďaleko od dobrého stavu. A zdá sa, že koniec tunela je stále ešte ďaleko. Nemecko zaznamenáva éru „mini rastu“ (nem. Mini-Aufschwung), juh kontinentu je v hlbokej recesii a nezamestnanosť láme rekordy s každomesačným zverejnením štatistík. Prečo nabral vývoj takýto smer? Je kríza na starom kontinente príliš zložitá, aby sme ju vedeli vyriešiť? Alebo by sme mali viniť politických lídrov, ktorí na ňu nedokážu adekvátne reagovať?
Myslím, že na to, aby sme pochopili, prečo je kríza tak ťažká, musíme sa pozrieť na jej príčiny. Hoci tomu, čo sa tu deje, sa najčastejšie hovorí „dlhová kríza štátov“ (angl. sovereign-dept crisis), problém je oveľa komplexnejší. Z môjho pohľadu je kríza v Európe v skutočnosti zložená z troch kríz, ktoré sú navzájom prepletené – fiškálnej, bankovej a krízy makroekonomických nerovnováh.

Už len riešenie jednej z nich je veľmi náročné, no keď ich máte rovno tri, je to extrém.
Tým nechcem zo svojej odpovede vynechať politikov. Práve naopak – boli a sme svedkami konzistentného zlyhania politikov, ktorí kríze, alebo týmto trom krízam nedokázali čeliť v celej jej šírke a hĺbke. Príkladom je ich prílišné sústredenie sa len na fiškálnu stránku veci, ako ho poznáme z nedávnej minulosti. Toto a ďalšie zlyhania ešte do tejto zloženej krízy pridali ďalšiu vrstvu – politickú alebo demokratickú paralýzu.

Čím vyššie dane, tým viac peňazí ostane na splácanie obrovských dlhov. Ale dane na druhej strane negatívne zasiahnu celkovú konkurencieschopnosť ekonomiky. A takýchto príkladov je viac. Existuje vôbec nejaké „štandardné“ riešenie tejto komplexnej krízy? Sme schopní sa ešte vrátiť k rastu bez ďalších kôl masívnych haircutov?
Nemyslím si, že nejaký štandardný model na riešenie tejto krízy existuje, práve kvôli jej zložitosti. Vec sa má tak, že lídri eurozóny musia čeliť štrukturálnym chybám v architektúre menového bloku a endemickým problémom v bankovom sektore. Preto si myslím, že návrat k udržateľnému rastu bude len veľmi ťažký bez toho, aby sa nepodnikli nejaké fundamentálne zmeny. Tie by mali obsahovať okrem iného reštrukturalizáciu a rekapitalizáciu európskych bánk, reštrukturalizáciu dlhov niektorých krajín (menovite Grécka a Cypru), hlboké reformy trhu práce za cieľom zlepšenie konkurencieschopnosti a novú architektúru eurozóny (banková únia by bol dobrý začiatok).

Európski lídri v tejto súvislosti vyhlasujú, že cesta je len jedna – hlbšia integrácia. Hollande chce plne zjednotenú Európu už do dvoch rokov, Slovensko má jednu z najviac proeurópskych vlád na kontinente. Je podľa vás toto tá cesta? Think-tank v ktorom pracujete, je známym zástancom reformy celého bloku.
Je pomerne ironické, že európski lídri síce veľa hovoria o integrácii, ale vo veľa prípadoch majú na mysli úplne odlišné veci. Zoberme si príklad takého Francúzska a Nemecka. Francúzske vnímanie integrácie je signifikantné „zovzájomnenie dlhu“ (ang. dept mutualisation) už v blízkej budúcnosti s pričinením aktívnej ECB a väčších verejných výdavkov. Naproti tomu nemecký pohľad hovorí o pomalej integrácii a budovaní inštitúcií s pevným právnym základom, ktoré by presadili potrebné reformy eurozóny. V budúcnosti môže vniknúť aj nejaká forma centralizovaného financovania a vo veľmi vzdialenom horizonte dokonca aj eurobondy.

Z toho jasne vyplýva, že tieto dve krajiny sa síce oháňajú termínom hlbšia integrácia, v skutočnosti má však tento pojem rôzne významy podľa toho, kto ho používa. Aj toto ukazuje na fakt, že existuje niekoľko ciest, ktorými sa eurozóna môže vydať. Ja osobne očakávam, že eurozóna bude musieť vytvoriť minimálne nejakú formu bankovej únie, ak ešte vôbec bude chcieť ostať pokope.

To však nepodkopáva ideu celkovej reformy EÚ. Už teraz je jasné, že súčasné nastavenie bloku ako „jednorýchlostnej únie“ sa bude musieť zmeniť a únia bude musieť byť flexibilnejšia. Osobne by som si prial vidieť eurozónu ako blok schopný podniknúť kroky, ktoré považuje za dôležité, teda vyriešiť krízu, v ktorej sa nachádza, ale aj Európsku úniu, ktorá si zachová svoj jednotný trh a základné slobody, ale nebude zavádzať všetky svoje opatrenia na všetkých členov.

Merkelová aj po všetkých tých rokoch trvá na tom, že bez eura nebude existovať ani Európa. Spoločná mena, alebo skôr jej chyby, však stoja pri koreni súčasných problémov. Bez ohľadu na fakt, že euro je politický projekt – nebola by na tom únia bez spoločnej meny lepšie?
Neviem, či by bola na tom únia bez eura lepšie, ale na rozdiel od pani Merkelovej som presvedčený o tom, že by existovala a stále by bola na tom tak dobre, že by do nej chceli ostatní vstúpiť. Aj keby euro neexistovalo, v únii by vznikla potreba silných obchodných vzťahov a obchodného bloku.

Je pravdou, že euro vytvorilo na srdci Európy pukliny, ktorých počiatky na ňom neboli viditeľné celú generáciu. Kríza spôsobila nielen silné napätie medzi silnejšími a slabšími krajinami eurozóny, ale aj vyvolala niekoľko vážnych otáznikov o budúcnosti nečlenov eurozóny v únii, tak, ako sme tomu svedkami vo Veľkej Británii a v menšej miere v Dánsku a Švédsku. Ak sa kríza nevyrieši, toto rozdelenie sa ešte prehĺbi.

Väčšina Slovákov je podľa prieskumov stále za euro. Stále platí ten starý známy vzťah medzi výhodami a nevýhodami spoločnej meny pre malú a otvorenú ekonomiku, akou sme my?
Zmena meny nikdy nie je rozhodnutie, ktoré by bolo možné brať na ľahkú váhu. Aj napriek kríze si však myslím, že euro má pre krajiny akou je tá vaša stále výhody. Mať v dnešnej dobe vlastnú menu môže byť pomerne náročné, najmä keď veľké centrálne banky USA, Japonska a eurozóny majú tak obrovský vplyv na menové trhy. Mnohé zo zavedených benefitov ako menšie transakčné náklady a jednotné pravidlá v eurozóne pritom majú stále ešte nejakú váhu.
Samozrejme, sú tu aj nevýhody. Vzdali ste sa obrovskej časti suverenity a vaša vláda stratila kontrolu nad niektorými kľúčovými ekonomickými nástrojmi, akými sú monetárna politika, ktorú odovzdala ECB. Veľkú časť fiškálnej politiky na seba navyše nabrala Európska komisia. Je preto vo vašom najlepšom záujme, aby ste udržali flexibilitu svojej ekonomiky, jedine tak môže vaše hospodárstvo uspieť v takomto tesnom rámci. Dávajte si pozor aj na svoj finančný a korporátny sektor – predošlý jednodimenzionálny prístup posudzovania krajín len na základe fiškálnych kritérií sa totiž ukazuje ako prežitok, keďže sa ukazuje, že dopad eura na ekonomiky štátov je oveľa ďalekosiahlejší.

Téma Európskej centrálnej banky by vydala na samostatný rozhovor. Spýtam sa len jednu otázku – poskytujú programy banky, ako napríklad nákup dlhopisov štátov, dlhodobé riešenie súčasnej krízy?
Ako ste povedali, je to obrovská téma. Pre mňa je jasné, že programy ECB majú len veľmi limitovaný dlhodobý dopad a určite neposkytujú žiadne riešenie. Ak mám byť úprimný, musím povedať, že ECB bola v podstate dotlačená do nie veľmi príjemného kúta, a to zo stany nielen zlyhania politikov, ale aj zo strany zlyhania štruktúry samotnej eurozóny. Preto si nie som istý, čo iné mohla banka robiť.

Už teraz však vidíme niektoré nešťastné vedľajšie efekty jej aktivity. A asi najviditeľnejším je „spokojnosť sámého so sebou“ (angl. complacency). Príliš často vidíme politikov, ktorí mylne interpretujú upokojenie na trhoch - dané práve aktivitou ECB - ako potvrdenie správnosti ich chybných politík. Vidíme aj čoraz väčšie omeškania dôležitých, aj keď ťažkých krokov, ktoré musíme spraviť, ak sa raz chceme z tejto krízy dostať – len sa pozrite na stále nedokončený rámec bankovej únie.

Jediné, čo ECB môže spraviť, je kúpiť nejaký čas a pomôcť na periférii, ale to na vyriešenie krízy nestačí. V skutočnosti už teraz kvôli jej politikám jej tansmisné mechanizmy totálne rozbité, táto inštitúcia naráža na limity svojich politických a právnych obmedzení a som čoraz viac skeptický ohľadom toho, čo viac ešte môže urobiť, aby podporila ekonomiku aspoň v krátkodobom horizonte.

Situácia v bankovom sektore, vládnych dlhopisoch, daň z finančných transakcií.Tém by bolo ešte veľa. Pre krátkosť času sa spýtam poslednú otázku: Portugalsko alebo Slovinsko? Kto je „na rade“ na ďalší „bail-out“?
Ťažká otázka na záver. Keby ste na mňa tlačili a ja by som si mal vybrať, povedal by som, že Slovinsko stojí v rade na pomoc ako prvé. Nemyslím si však, že pôjde o plný „bail-out“, skôr to bude schéma podobná tej španielskej, kedy bude na vyčistenie bankového sektora použité externé financovanie, hoci sa domnievam, že aj veritelia bánk, pravdepodobne však nie vkladatelia, budú prinútení do toho prispieť, a teda prebehne aj istá forma „bail-in“. Je však veľmi ťažké stanoviť časový rámec, kedy sa tak stane, vôľa na trhoch je totiž veľká a politika ECB ostáva rozvoľnená. To všetko kupuje týmto krajinám čas. Bez toho, aby sme sa posunuli k reálnemu riešeniu sa však tieto problému budú stále vracať aj v prípade ďalších krajín.