Rum servírovaný z kokosových orechov, biely piesok pláží posiatych palmami a prechádzky koloniálnou Havanou v naleštených amerických kabrioletoch. To je tvár ostrova, ktorú cudzincom prezentuje kubánska vláda a jej cestovné agentúry. Ryža s fazuľou na obed aj večeru, striedanie zamestnaní s biednymi zárobkami a život v chudobnom byte bez nádeje na auto či mobil - tak už vyzerá realita väčšiny Kubáncov.
Túto tvár Kuby pozná aj päťdesiattriročný učiteľ na základnej škole Manolo Pedro Martínez. Mesačne si zarobí asi 250 pesos, čo je v miestnej druhej, prevoditeľnej mene ekvivalent desiatich dolárov. Z nich živí dve dospievajúce deti a svoju starú matku. "Ale môžem byť rád, že žijem v Havane, tu sa dá privyrobiť napríklad na predaji cigár turistom. Na vidieku je život ešte tvrdší," rozpráva Manolo.
Žije v starom dvojizbovom byte v rozpadajúcom sa dome, na ktorom by u nás našli úrady pokojne sto dôvodov, prečo je neobývateľný. Pri neosvetlených schodoch chýba zábradlie, každý múr je opradený pavučinami elektrických drôtov, ktoré snáď kedysi mali byť ukryté pod oškretou omietkou. Vo vnútri bytu nie je okrem starého televízora, vŕzgajúceho ventilátora a staručkej chladničky dovezenej dávno z jednej z kedysi spriatelených európskych krajín nič, čo by sa dalo považovať za výdobytok socializmu. Jedinou výhodou pre neho a veľa ďalších nájomníkov temných havanských domov je, že neplatia štátu nájom. Na druhej strane ale osemdesiatsedemročná matka nepoberá dôchodok, pretože naň jednoducho nie sú peniaze, hovorí Manolo.
"Mobil asi nikdy mať nebudem, nie je z čoho ušetriť, o aute vôbec nepremýšľam," priznáva učiteľ, ktorý rovnako ako niekoľko ďalších miestnych na konci rozhovoru požiada o košeľu či topánky "na pamiatku".
Štát dáva ľuďom priemerne asi 400 pesos, čo by skromnejšiemu človeku zvyknutému napríklad na naše pomery stačilo pri kubánskych cenách najviac na týždeň života. Zohnať oficiálne miesto mimo štátny sektor nie je možné a súkromné podnikanie je vecou malého počtu ľudí, ktorým väčšinou museli s peniazmi na začiatku pomôcť príbuzní, ktorí emigrovali do USA alebo do Španielska a ktorí zarábajú neporovnateľne vyššie čiastky.
Preto sa ľudia pretĺkajú, ako môžu. Na uliciach vidieť predajcov tlačiacich vozíky či kolieska s pečivom alebo zeleninou, ktorí občas zároveň zbierajú prázdne plastové fľaše. Za tie dostávajú pár drobných. Veľa ľudí má popri hlavnom zamestnaní ešte ďalšiu prácu, ako napríklad šesťdesiatročná Rosa, ktorá v zjavnej obave zo štátnej moci nechcela uviesť svoje priezvisko. Vyše 20 rokov robí pomocnú silu v nemocnici, za čo teraz berie 500 pesos mesačne. Musí preto na pláži predávať vodu, ovocné šťavy a rum. Aj keď tento mravčí biznis spadá do šedej zóny, nad ktorou nemá vláda kontrolu, nezasahuje do neho a necháva ľudí živoriť, ako sami dokážu.
"Vláda nám nijako nepomôže, tento systém nie je v poriadku, ale nesmie sa o tom hovoriť. My Kubánci sme príliš slabí, aby sme niečo zmenili. Ale vojnu nechceme, nemáme radi zbrane," hovorí Rosa, ktorá rovnako ako Manolo patrí k ľuďom ticho lamentujúcim nad pomermi. Proti vláde Raúla Castra však verejne nikdy nevystúpia. Boja sa, že prídu o prácu a budú na tom ešte horšie.
Potom je tu ale ďalšia tvár dvojmiliónovej Havany, ktorú predstavujú stovky ľudí postávajúcich pri pouličných wi-fi zónach s smartfónmi či na obedoch v reštauráciách, kde stojí jedlo tretinu priemerného platu. Sú to väčšinou ľudia spriaznení s režimom, ktorí pracujú v dobre platených úradných funkciách alebo štátnych firmách. Na vládu jednej strany, ktorá krajinu podľa niektorých otvára svetu, pochopiteľne nedajú dopustiť.
"Pomery na Kube sa zlepšujú, vláda robí ekonomické reformy a aj chudobní Kubánci majú čo jesť. Nie sme na tom horšie, než iné krajiny," hovorí banková úradníčka Laura, ktorá práve dopísala správu cez jednu zo sociálnych sietí. Vďaka nedávnemu rozšíreniu internetu na Kube sú už relatívne ľahko dostupné, čo režim prezentuje ako jeden zo symbolov uvoľňujúcich sa pomerov. Stačí mať peniaze na wi-fi, ktorá tu nikde nie je zadarmo. Hodina stojí 75 pesos.