Venezuelčania môžu ľahko zarobiť, ak v zahraničí vyberú doláre z bankomatu podľa oficiálneho kurzu a doma ich predajú za dvoj-až trojnásobok na čiernom trhu. Krajinu trápi hyperinflácia a rafinérie nestíhajú uspokojiť domáci dopyt.
Za 14 rokov, počas ktorých bol zosnulý venezuelský prezident Hugo Chávez pri moci, stratila miestna mena bolívar viac ako 90% svojej hodnoty, zatiaľ čo cena ropy sa zdesaťnásobila. Spojením oboch faktorov tak príjmy štátu za každý barel vyvezenej ropy za jeho vlády vzrástli stokrát.
Tento obrovský prúd peňazí dovolil Chávezovi zvýšiť verejné výdavky, uspokojiť voličov a horko ťažko držať nad vodou čoraz horšie fungujúcu ekonomiku. Tento zložitý systém kontroly cien a výmenných kurzov nielen odrádza zahraničné investície, ale dopadá aj na miestny priemysel. Píše to vo svojej analýze o venezuelskej ekonomike španielsky denník El País.
Benzín je vo Venezuele prakticky zadarmo. Liter stojí 0,097 bolívaru, čo je v prepočte na eurá približne jeden cent. Nafta je dvakrát lacnejšia. Preto vo Venezuele podobne ako na Kube ešte jazdia dlhé americké Cadillaci a obrovské nákladné trucky.
Cena benzínu je zmrazená od roku 1996, zatiaľ čo v ekonomike vládne hyperinflácia. Zvýšenie cien pohonných hmôt je vo Venezuele tabu aj vďaka spomienke na "Caracazo" z roku 1989. Vláda vtedy podľa odporúčaní MMF zvýšila cenu o 30%, načo vypukla vlna demonštrácií. Pri ich brutálnom potlačení zomreli stovky ľudí.
Nízke ceny benzínu vyvolali paradox, že táto naftárska veľmoc je jeho čistým dovozcom. Venezuelske rafinérie, kedysi jedny z najlepších na svete, nedokážu zásobovať prebujnený dopyt. Vplyv má aj to, že sa lacný benzín pašuje cez hranice do Brazílie a Kolumbie.
Hoci Chávez často označoval Spojené štáty za najväčšieho nepriateľa, väčšinu venezuelskej nafty kupujú práve USA.
Štyri rôzne kurzy
Oficiálne kurz je 6,3 Bolívaru za dolár, na čiernom trhu sa ale platí až 26 bolívarov. Dôvodom je to, že miestni nemôžu nakupovať doláre či iné devízy voľne, ale potrebujú devízový prísľub na cesty do zahraničia. Turistom sa teda oplatí meniť doláre na čiernom trhu, aj keď to nie je úplne bezpečné. V oficiálnej zmenárni ale podobne ako pri výbere z bankomatu dostanú výrazne menej.
Na druhú stranu Venezuela dotovala vlastných turistov. Aj keď režim postupne pritvrdzoval kontrolu a teraz je potrebné dokladať výdavky v zahraničí, boli doby kedy za polovicu pridelených dolárov bolo možné zaplatiť výlet do Európy, Miami alebo blízku Arubu a za druhú polovicu získať na čiernom trhu späť minuté bolivari.
Iní zas zarábali v kasínach susedného ostrova Curaçao a nemuseli pri tom riskovať - stačilo zaplatiť za žetóny kreditnou kartou podľa oficiálneho kurzu a pri vedľajšom okienku ich vymeniť za doláre v hotovosti a potom ich predať za dvoj-či trojnásobok na čiernom trhu.
Na doláre platia vo Venezuele pravidlá ako na mäkké drogy v Španielsku - trestá sa obchod, ale nie držanie. Bolívarovská revolúcia sa pritom prispôsobila novým časom, vďaka výhodným nákupom cez internet sa z Venezuelčanov stali privilegovaní klienti Amazonu.
V krajine boli postupne zavedené štyri rôzne kurzy domácej meny k doláru - pre základné produkty, všeobecný kurz, kurz pre finančné operácie a kurz čierneho trhu. Ten posledný je zakázané kdekoľvek publikovať.
Inak kvôli nedostatku dolárov vo Venezuele chýba tovar z dovozu, rovnako ako sú občas na prídel predávané základné potraviny ako vajcia alebo mlieko, ktorých cena je administratívne nastavená nižšie ako trhová.
Financie nikdy neboli Chávezovou silnou stránkou, píše El País. V roku 2007, keď vypukla finančná kríza, sa Chávez začal zaujímať o to, ako funguje centrálna banka. Vtedy sa zdesil: "Centrálna banka sa stala kyslíkovou bombou pre rad súkromných bánk. Na to sa musím pozrieť." Chávez obmedzil likviditu, pridusil banky a za tri dni boli medzibankové úrokové sadzby na 120%.
Tvrdá kontrola
Prísna kontrola výmenných kurzov bránila zahraničným firmám, medzi nimi i španielskej Telefónice, vyplácať dividendy. Tie totiž zostali vo Venezuele a strácali na hodnote. To spolu s vlnou znárodnenia odradilo zahraničných investorov a neistota mala negatívny vplyv aj na cestovný ruch. Venezuela čoskoro prekonala Argentínu v počte sťažností na ochranu investícií u arbitrážneho tribunálu Svetovej banky. Chávez našiel jednoduché riešenie - krajina z tejto inštitúcie vystúpila.
Pri boji s infláciou použil Chávez dokonca armádu, ale bez úspechu. V posledných piatich rokoch ceny rastú o 25 až 30%. Hrubý domáci produkt počas Chávezovho mandátu rástol podľa údajov MMF priemerne o 2,7%.
Najväčší Chávezov úspech bolo odstraňovanie sociálnych nerovností financovaním zdravotníctva a školstva a dotovaním základných produktov, ako sú napríklad dojčenské plienky. To všetko vďaka peniazom z ropy.
Tento model ale naráža na svoje limity. Venezuela je nútená k ďalšej devalvácii bolívaru, čo opäť nahráva infláciu. Ekonomika potrebuje bolestivé reformy, ak nemá byť úplne závislá na rope. Ani za Cháveza sa im totiž nepodarilo "sadiť naftu", ako navrhoval jeden zo slávnych miestnych politikov Arturo Uslar Pietri už takmer pred 80 rokmi, uzatvára El País.