Kríza v eurozóne výrazne postihla aj bankový sektor, ktorému však pomohla Európska centrálna banka. Ako hodnotíte jej kroky?
Keď sa situácia vyostrila, nebol čas na dlhodobé štrukturálne reformy. Bolo potrebné ochrániť sektor celej eurozóny pred masívnym odlevom dôvery a vkladov. V tom boli všetky kroky vedúce k zaplaveniu likviditou správne. Teraz už, samozrejme, je čas na zásadné reformy, čo sa, bohužiaľ, ani trochu nedeje. Môžeme sa oprávnene domnievať, že mnoho bánk na juhu zatiaľ čaká na zásadné odpisy problémových úverov, a teda ich situácia z hľadiska kapitálu sa zdá lepšia, než je v skutočnosti. To má sprostredkovane dosah aj na trh štátnych dlhopisov.
Ako by bankový sektor dnes vyzeral bez jej zásahov?
V problémových krajinách južnej časti eurozóny by nezostala skoro žiadna banka. Prežili by iba tie, ktoré boli na začiatku milénia veľmi opatrné a v tej dobe boli terčom posmechov. Výhodu by mali aj banky napojené na cirkvi, ktoré sú tradične veľmi opatrné. Na takto zruinovaný trh by sa snažili expandovať niektoré odvážne a skôr zdravé banky. Na začiatok by otvárali bežné účty a poskytovali prevádzkové financovanie mnohonásobne zaistené, napríklad garanciou matky z iného štátu. Iné služby by neponúkali. Platobný styk medzi domácimi a zdravými bankami zo zahraničia by fungoval na úplne iných princípoch. Hotovosť by dosahovala takú váhu ako na jar na Cypre.
Môže byť nasledujúcim pozitívnym krokom banková únia?
Nápad je to dobrý, len sa mal uskutočniť tisíce kilometrov na východ o niekoľko desiatok rokov skôr. Takto to je len ďalší pokus, ako zriediť problémy juhu stabilitou a poctivosťou severu. Jej vznik je reálny len za použitia značného násilia, prípadne vydierania.
Aké sú teda možnosti ďalšieho vývoja v sektore?
Aj naďalej budú banky na juhu vo výrazne horšej kondícii ako na severe. Tie južné musia z podstaty veci požadovať vyššie úrokové sadzby než banky zo severu. Podnik alebo podnikateľ z juhu je tak aj o tento rozdiel na úrokoch drahší ako podobný na severe. To situáciu zhoršuje aj naďalej a prehlbuje tak schodok platobnej bilancie v prospech severných krajín. Okrem iného má toto dosah na bankový sektor a dochádza k jeho polarizácii.
Badáte teda, že by sa v ňom kríza končila?
Ak definujeme krízu ako zásadné roztvorenie nožníc medzi krajinami jednej menovej oblasti, tak sa skončí, až keď držitelia štátnych dlhopisov problémových štátov budú požadovať iba o niečo vyšší výnos než je výnos z dlhopisov Nemecka. To určite nie je aktuálny stav.
Aké motivácie majú banky kupovať dnes rizikové štátne dlhopisy?
Komerčné banky od začiatku krízy znížili držbu dlhopisov rizikových štátov. V niektorých prípadoch však došlo k zvýšeniu držby dlhopisov domáceho štátu. Veľa bánk totiž využilo ponuku v rámci LTRO a vzalo si od ECB veľmi lacné peniaze. Za ne nakúpila dlhopisy vlastného štátu, ktoré v tom čase dosahovali výnos 8 -- 20 percent. Socialista by povedal, že takto prehnité banky veľmi ľahko zarobili na úkor štátov a ich občanov. Makroekonóm by však tvrdil, že došlo k ďalšiemu vytesneniu súkromných investícií v prospech štátnych.
Ako vidíte vývoj dlhovej krízy do budúcnosti?
Ako veľmi problematický, pokiaľ ide o zlepšenie a ako pomerne stabilný, pokiaľ ide o udržanie situácie v krátkodobom horizonte. ECB je politický útvar, namiesto hlasovania sa v ňom skôr používa konsenzus Nemecka a Francúzska. Teda krajín, ktoré zatiaľ vďaka svojim schopnostiam majú záujem o udržanie fungovania eurozóny v súčasnom tvare, aby mali kam exportovať (najmä Nemecko). Kľúčovou udalosťou budú septembrové voľby v Nemecku. Tie určia, či voliči v krajine, ich deti a vnuci, chcú podporovať horšie riadené štáty na juhu. Zatiaľ to vyzerá na pokračovanie súčasnej koalície, a teda na pokračovanie súčasnej politiky.