Leto sa blíži a s ním aj sezóna dovoleniek. V niektorých krajinách si jej ľudia užijú viac ako v iných. Kým napríklad v USA nemajú zamestnanci zo zákona garantovaný ani deň voľna a všetko tak závisí od dohody so zamestnávateľom, v Európe sú zákonníky práce oveľa štedrejšie. Počty dní preplácaných dovoleniek v rebríčku sú minimálnou hranicou, ktorú predpisy v danej krajine stanovujú. V praxi je však mnoho prípadov, kedy je skutočná dĺžka dovolenky dlhšia - čím je zamestnaniec starší, tým má nárok na viac voľna. V mnohých prípadoch navyše regulujú tieto vzťahy kolektívne zmluvy so zamestnávateľom, a teda konečná dĺžka dovolenky môže byť ešte dlhšia. Do celej veci navyše vstupujú štátne sviatky. Rebríček si všíma krajiny OECD a bol zostavený na základe májového reportu amerického think-tanku CEPR.
Španielsko
22 dní
Dovolenky v krajine upravuje ešte regulácia z roku 1994. Tá síce hovorí, že počet dní plateného voľna závisí od dohody so zamestnávateľov (a teda môže byť aj zvyšovaný napríklad kolektívnym vyjednávaním odborov), zároveň však stanovuje minumálnu hranicu, pod ktorú sa zamestnávateľ nemá dostať. Tá je 30 kalendárnych dní (22 pracovných dní). Tento počet je však len minimum, v praxi existujú ďalšie výnimky a príležitosti, kedy ide dovolenka nad rámec schváleného minima. Napríklad len v prípade sobáša má zamestnanec nárok na ďalších 15 dní dovolenky. Okrem toho je v krajine 12 dní dní pracovného pokoja ročne.
Portugalsko
22 dní
V susednom Portugalsku majú síce rovnako minimálne garantovanej dovolenky, pravidlá sú však o niečo tvrdšie. Napríklad, zamestnanec pracujúci na trvalý pracovný pomer menej ako rok, ale viac ako šesť mesiacov si môže mesačne vybrať len po dva dni voľna. Portugalsko má navyše ešte 13 dní pracovného pokoja.
Rakúsko
22 dní
Aj u našich západných susedom je minimálny garantovaný počet voľných dní rovnaký, pravidlá sú však o niečo zložitejšie. Po 25-tich rokoch v zamestnaní dostávajú zamestnanci nárok na ďalších šesť dní dovolenky, pričom nárok vzniká, aj keď pracujú len na čiastočný uväzok. Mladší pracovníci majú garantovaných na požiadanie 12 voľných dní medzi pätnástym júnom a pätnástym septembrom. V krajine je navyše 13 dní pracovného pokoja do roka.
Nemecko
24 dní (20 dní)
V motore eurozóny majú voľných dní už o niečo viac, nie však vo všetkých prípadoch. Číslo 24 totiž platí len pre tých, ktorých pracovný týždeň je šesťdenný (teda pracujú od pondelka až do soboty). Tí s päťdňovým pracovným týždňom sú na tom podobne ako na Slovensku - a teda majú nárok na minimálne 20 dní voľna ročne. Počet dní voľna samozrejme aj v Nemecku rastie úmerne s vekom a odpracovanými rokmi, zaujímavosťou je však počet dní pracovného pokoja - je totiž len jeden, a to na Deň znovuzjednotenia. Jednotlivé spolkové krajiny však vyhlasujú ešte svoje sviatky, ich počet sa pohybuje medzi 9 a 13.
Švédsko
25 dní
Švédi majú nárok najmenej na 25 dní platenej dovolenky ročne, na požiadanie majú právo si až štyri týždne (teda 20 pracovných dní) vybrať v období medzi júnom a augustom. Ak počas dovolenky ochorejú a preukážu to zamestnávateľovi, nebude ich choroba započítaná do celkovej vybratej dovolenky. V krajine je navyše 12 dní pracovného pokoja do roka.
Fínsko
30dní (25 dní)
Ďalší zástupca v rebríčku je na tom podobne, hoci má o päť dní viac ako jeho sused. Tento údaj totiž, podobne ako v prípade Nemecka, platí len pre šesťdenný pracovný týždeň. Tí, čo pracujú od pondelka do piatku, majú nárok na minimálne 25 dní plateného voľna. Aj tu však platia obmedzenia v prvom roku zamestnania - nárok na len dva dni dovolenky mesačne. Po roku sa nárok zvyšuje na 2,5 dňa. Štyri týždne voľna (teda 20 dní) musia byť vybraté medzi druhým májom a tridsiatym septembrom. Krajina oficiálne uznáva len päť dní pracovného pokoja, väčšina zmlúv však hovorí až o jedenástich sviatkoch, počas ktorých dostávajú zamestnanci, ktorí sú v práci, vyššie mzdy.
Dánsko
30 dní (25 dní)
Rovnakú minimálnu dĺžku dovolenky majú aj Dáni. V prvom roku v zamestnaní by to malo byť dokonca o niečo menej - 2,08 dňa na odpracovaný mesiac s päťdenným pracovným týždňom alebo 2,5 dňa pre mesiac s šesťdenným pracovným týždňom. V praxi však platí 25-denný minimálny limiť pre päťdenný týždeň. Zaujímavosťou je, že v Dánsku nemajú zamestnanci automaticky nárok na platenú dovolenku počas štátnych sviatkov, tie bývajú špeciálne upravované v dohodách so zamestnávateľmi.
Nórsko
25 dní
Nóri majú síce nárok na najmenej 25 dní platenej dovolenky, tej skutočnej však môže byť menej. Soboty sú totiž v Nórsku v tejto súvislosti považované za pracovné dni, a to aj v prípade, že mnoho zamestnancov vtedy svoju prácu nevykonáva. Preto majú nárok minimálne len na 21 voľných platených dní, zamestnávateľ im ich však preplatí ako 25 dní. Ľudia nad 60 rokov k tomuto minimu dostávajú povinne ešte týždeň navyše.
Nedele sú však v krajine v podstate sviatkom a väčšina zamestnancov svoju prácu zo zákona nevykonáva. Okrem toho je v krajine desať dní pracovného pokoja ročne.
Veľká Británia
28 dní
Dĺžka minimálnej garantovanej dovolenky Britov sa môže zdať vysoká, také horúce to však nebude. V Británii totiž nemajú zamesntanci automatický nárok na platené voľno počas sviatkov, v roku 2009 preto zvýšili minimálnu dĺžku trvania dovolenky, aby tento stav vykompenzovali. Predým totiž platil stav ako na Slovensku - minimálne 20 dní garantovanej platenej dovolenky.
Francúzsko
30 dní
Pomyselným víťazom rebríčka sa stalo Francúzsko. S minimálne tridsiatimi dňami plateného voľna majú totiž suverénne najviac garantovanej dovolenky spomedzi krajín OECD. Tento stav pritom platí prakticky hneď po nastúpení do zamestnania. Dovolenku si pritom môžu ešte navýšiť - za to, keď sa rozhodnú, že si voľno zoberú mimo hlavnej sezóny, a to o jeden extra deň plateného voľna na každé tri až päť dní dovolenky, nad šesť dní voľna mimo sezóny sú to už dva extra dni.
Pomerne štedré sú predpisy aj voči neplatenému voľnu - až deväť neplatených dní voľna ročne v rámci dobročinných alebo komunitných aktivít v krajine alebo dokoca až polrok pre aktivity "medzinárodnej solidarity".
Vo Francúzsku je ročne jedenásť sviatkov, no len jeden, prvý máj, musí byť zo zákona preplácaný.