Fanatici ženú akcie nahor. Skončí sa to zle

Chcete vidieť na trhoch nové a nové historické maximá? Nie je problém, pretože to, čo trhy ťahá v krátkom období, môže byť absolútne iracionálne. V súčasnosti je tento nerozum daný centrálnymi bankami, ktoré sa za každú cenu snažia udržať ceny rizikových aktív na vysokých úrovniach.

Preto vidíme na celom svete guvernérov / šéfov centrálnych bánk, ako povoľujú kohútiky s likviditou, ktorá končí v komerčných bankách.

Ak majú banky likviditu, tak môžu na trhu veselo kupovať, čo je hlavným ťahúňom súčasného rastu rizikových aktív. K tomu sa samozrejme nabaľujú investori-oneskorenci, ktorí sa boja, že im investičná príležitosť "prešla / prejde".

Preto húfne naskakujú do rozbehnutého vlaku a tým akciovú rely priživujú a dúfajú v ešte vyššie ceny rizikových aktív.

Ďalšou skupinou sú špekulanti, ktorí sa rozhodujú na základe technickej analýzy. Táto skupina vidí pozitívny moment na trhu, preto tancuje s trhom, kým hudba hrá (rozumej: tancuje = kupujú, hudba hrá = povolený kohútik likvidity). K tomu ešte pridajme mierne zlepšujúci sa stav amerického hospodárstva.

Aby aj nie, keď pred štyrmi rokmi doznela najväčšia krízy za posledných osemdesiat rokov. Teda základňa štatistických radov je veľmi nízka. A aby bola istota, ako naozaj nových historických maxím dosiahnuť, tak sa na finančnom trhu rozšírila správa, že druhá polovica roka bude pre Európu už pozitívna.

Suma sumárum, aj najväčší pesimista bude nakoniec presvedčený a do vlaku smerujúcom na "sever" nakoniec naskočí.

Medzera medzi hospodárstvom a trhmi

Rozpor medzi fundamentálnymi dátami a politikou centrálnych bánk môžeme tiež nazvať ako medzerou medzi reálnym hospodárstvom a finančnými trhmi. Finančné trhy cez komerčné banky totiž absorbujú toxický materiál, ktorý vytvárajú centrálni bankári. Toxickým materiálom môžeme chápať permanentné zvyšovanie peňažnej ponuky, ktorá v konečnom dôsledku vedie k zlej alokácii kapitálu.

Ide de facto o hru, ktorej nakoniec podľahnú aj tí, ktorí používajú sedliacky rozum a chápu, že samotné tlačenie peňazí nevedie k tvorbe bohatstva. Permanentné zvyšovanie peňažnej ponuky a panický strach pred defláciou je svojim spôsobom fanatizmus. A fanatici nie sú schopní prijať iný názor. Veľmi často sa stáva, že aj keď je v dobrej vôli, tak nakoniec svojou slepotou skôr škodí.

Pokrivenie trhu

Dnes tiež vidíme v globálnom meradle snahu politikov stále viac a viac zasahovať do fungovania trhov. Proces trhových síl je tak nahradzovaný reguláciami, dotáciami, subvenciami, zákazmi a všetky tieto výtvory byrokratov vedú k pokriveniu trhu (a nielen kapitálových trhov).

Jedným z učebnicových príkladov je európsky trh s elektrinou. Ten sa pomaly, ale isto rúca, práve kvôli prílišnej regulácii a množstvu nezmyselných dotácií. Národné štáty ale aj nadnárodné celky, ako je Európska únia, stále viac preberajú zodpovednosť za ľudské životy, čím sa stávame na týchto inštitúciách stále závislejší (napríklad dôchodkový systém a s ním spojená kvalita života v neproduktívnom veku).

Jedným z faktorov, ktoré stoja za súčasným historicky nevídaným rozmachom štátneho aparátu, je už spomínané permanentné zvyšovanie peňažnej ponuky prostredníctvom centrálnych bánk. Politici si totiž zvykli, že keď nepokryjú výdavky z daní, tak sa môžu zadlžiť. A práve v tej chvíli sú významným hráčom centrálne banky, ktoré majú neobmedzený prístup k novým peniazom. Ale zadlžovať sa nemožno donekonečna. V poslednej dobe sme videli na príklade Grécka, Írska alebo Portugalska, že dlh má zhubné následky, ktoré nakoniec bude musieť niekto zaplatiť.

Keďže sa dlhy stále kumulujú a staré dlhy sú splácané novými dlhmi, tak raz (až sa refinancovanie všetkých dlhov zasekne) budú musieť za dnešné nadmerné verejné míňanie zaplatiť budúce generácie. Ono sa už tak v podstate deje. Stačí sa pozrieť na nezamestnanosť mladých ľudí v Európe. Tá je neskutočne vysoká a napríklad v Španielsku už presiahla päťdesiat percent.

Preto keď čítam návrhy ohľadom väčšej harmonizácie, regulácie, zdanenia, a hlavne podpory ekonomiky cez verejné výdavky alebo tlačenie peňazí, len krútim hlavou. To politici a centrálni bankári nechápu, že jediná cesta k väčšiemu bohatstvu vedie iba, ale naozaj iba cez tvrdú prácu súkromného sektora a technologického / technického pokroku?

Videli ste v posledných desiatich rokoch štátneho úradníka či politika, ktorý niečo vymyslel, z čoho by malo prospech celé ľudstvo? Určite sa svetlé výnimky nájdu, ale drvivú väčšinu pokroku a blahobytu si pripisuje súkromný sektor.

Kúpený prepad

Vráťme sa ale k akciovým trhom. Extrémne uvoľnená monetárna politika nedovoľuje teraz trhom výrazne oslabiť, pretože akýkoľvek prepad je ihneď "kúpený". Práve investori-oneskorenci využívajú akékoľvek zakolísanie, aby vstúpili do pozície, aby im "neušla" investičná príležitosť. Ďalším faktorom, ktorý som ešte nespomenul, je obchodovanie na úver, tj využitie pákového efektu.

Obchodovanie na úver zažíva vždy najväčší rozmach pri vrcholoch cenových bublín. Najväčšie objemy obchodovania na úver boli zaznamenané koncom tridsiatych rokov minulého storočia a potom v roku 2007. Oba termíny predchádzali najväčším prepadom akciových trhov. Dnes sa objem úverov slúžiace k nákupu akcií pomaly blíži úrovni z roku 2007.

Je veľmi pravdepodobné, že trhy budú ešte nejaký čas pokračovať v navyšovaní historických maxím. Je príliš veľa faktorov, ktoré hovoria pre "all time high".

Ak je ale hlavným ťahúňom akciových trhov uvoľnená monetárna politika centrálnych bánk a zadlžovanie budúcich generácií vládami, tak sa nejedná o dlhodobo udržateľný model a skôr či neskôr dôjde k prepadu trhov.