Vyrástol som v malom meste v poľnohospodárskej Malajzii. Nemali sme veľa hračiek – preto sme museli byt kreatívni. Stavali sme šarkanov, hrali sme sa v piesku a hojdali sa na gumených lanách. Môj otec pracoval na kaučukovej plantáži a občas ma brával so sebou do roboty. Ukázal mi, ako husté biele gumené mlieko vyteká z stromov, aby neskôr poslúžilo na výrobu prírodnej gumy.
Po škole som sa veľmi túžil stať inžinierom, na miestnu univerzitu som sa však nedostal. V Malajzii totiž platí rasovo založený katový systém, ktorý dovoľuje školám prijať iba určité percento žiakov čínskeho pôvodu. Aby som sa na nejakú školu dostal, opustil som Malajziu rovnako, ako to urobilo veľa mojich priateľov.
Cheong Choon Ng s manželkou
Spolu s mojím bratom sme pristáli v Kansase (USA) na jar roku 1991. Pamätám sa, že snežilo. Nikdy predtým som sneh nevidel a nebolo to to jediné, s čím som nemal skúsenosť. Ani moja angličtina na tom nebola dobre. Pamätám si, že som si vtedy pomyslel: „Som na opačnej strane zemegule. Ak budem kričať, nikto ma nebude počuť“.
Rok po tom, čo som doštudoval, sa ázijské trhy zrútili. Veľa mojich priateľov, ktorí sa vrátili domov, prišlo o prácu. V USA naopak ekonomika prekvitala. Bol rok 1997 a so vzdelaním inžiniera bolo veľmi jednoduché nájsť si dobre platenú prácu. Kariéru som si budoval ako bezpečnostný inžinier v automobilovom priemysle, v Detroite. Tá práca bola skvelá, ale bolo mi ľúto, že nemôžem vidieť svoje dve dcéry tak často, ako by som chcel. Mali 9 a 12 rokov. Jedného večera, keď som prišiel domov z práce, som ich videl, ako robia náramky z farebných gumičiek. Povedal som im, „Hej, toto dokážem tiež! Možno vás dokážem zaujať“. Sadol som si ku nim a ukázal som im, ako gumičky spájať rovnakou technikou, akú sme používali na gumené laná ako deti. Náramky sa nám ale rozpadali. Tak som zišiel do suterénu a začal som pliesť gumičky do diamantového tvaru, pomocou pripínačiek. Fungovalo to skvele.
Na druhý deň moje dcéry doniesli do školy hromadu farebných náramkov. Cez noc som sa tak stal miestnym hrdinom. Deti za mnou chodili a prosili ma, aby som im urobil náramok. Mojej staršej dcére Terese neskôr napadlo, že by sme ich mohli začať predávať. Strávil som šesť mesiacov tým, že som vymýšľal dizajny a vytvoril som 28 verzií. Stále som pracoval na plný úväzok v automobilke Nissan, takže som ostával hore aj do tretej do rána.
Najťažšie bolo presvedčiť moju manželku. Ja som z rodiny ten, ktorý má bláznivé nápady a ona je tá, kto ma drží pri zemi. Vždy má posledné slovo. Raz som pre ňu vyrobil gumičkový prsteň a nasadil som jej ho. A už bola naša.
Všetky naše rodinné úspory (asi 10 tisíc dolárov) sme investovali do materiálu. Objednali sme 90 kíl gumičiek z Číny, ktoré sme potom skladali v garáži. Mesiace sme s dcérami strávili tým, že sme obchádzali obchody s hračkami a pokúšali sa predať náš produkt. Nikto nemal záujem. Problém bol, že ľudia nevedeli, ako fungujú. Poprosil som predo dcéry a neter, aby natočili video na YouTube s návodom, ako náramky robiť. A to bol zlomový bod. Vytvorili trend.
V júli 2012 som dostal objednávku od hračkárstva v Alpharette, štát Georgia, na dvanásť súprav na výrobu náramkov. Ani nie po dvoch týždňoch nám ten istý obchod zadal objednávku za 10 tisíc dolárov. Keď sme to so ženou videli, padli nám sánky. Mysleli sme si, že je to omyl. Majiteľ obchodu nám povedal, že ešte nikdy nič podobné nevidel. Naše tržby začali raketovo stúpať, každý mesiac až do decembra 2012, kedy sme dosiahl mesačný obrat 200 000 dolárov. Vzal som si tri mesiace neplateného voľna, no do práce v Nissane som sa už nevrátil.
Rainbow Loom nosí aj pápež František. Snímka: Reuters
Moja cesta bola doslova magická, no prekážky sa nevyhli ani mne. Raz mi z Číny prišla zásielka 10 000 kovových háčikov, všetkých ohnutých naopak, ako som chcel. Každý jeden som vyklepal do podoby, akú mal mať. Zabralo mi to celý rok.
Minulý rok sme predali náramky za 40 miliónov dolárov. A tento rok očakávam, že predáme dvojnásobok. Vidieť pápeža Františka či princeznú Kate nosiť Rainbow Loom bolo neskutočné. Pozrel som sa na tie obrázky a pomyslel som si: „WOW. A to som začal pri našom jedálenskom stole...“.
Autorom textu je Cheong Choon Ng, šéf firmy Rainbow Loom