Bez daňových rajov nastane peklo

Daňové raje prispievajú k majetkovej nerovnosti. Prepierajú sa v nich peniaze z nelegálnej činnosti a mnohí politici či podnikatelia vďaka nim taja firmy. Ako ich zakázať a čo sa stane, keď raje zmiznú?

Britské Panenské ostrovy, Barbados a Bermudy majú spolu približne toľko obyvateľov ako napríklad Bratislava. Napriek tomu do nich v roku 2013 pritiekol väčší objem priamych zahraničných investícií než do Nemecka. A zároveň spoločne vo svete investovali viac ako Nemecko, ktoré má najrozvinutejšiu ekonomiku v Európe. Ostrovný štát Maurícius bol v roku 2010 najväčším investorom v Indii. Štvrtina zahraničných investícií do druhej najľudnatejšej krajiny sveta smerovala zo štátu, ktorý má 1,2 milióna obyvateľov.

Znie to absurdne. A zároveň to ukazuje obrovskú úlohu, akú v súčasnej svetovej ekonomike hrajú daňové raje. Miesta, kam ľudia a firmy v lepšom prípade ukrývajú svoj majetok, aby z neho platili nižšie alebo žiadne dane, prípadne aby si zaistili anonymitu. V horšom prípade, aby vyprali peniaze z nelegálnej činnosti. A nejde o žiadne malé sumy.

Pokles daní
Ekonóm z Berkeley Gabriel Zucman vo svojej knihe The Hidden Wealth of Nations: The Scourge of Tax Havens (Skryté bohatstvo národov. Pohroma daňových rajov) odhaduje, že objem peňazí, ktorý je ukrytý v daňových rajoch, vzrástol za uplynulých päť rokov o štvrtinu. V súčasnosti je v nich asi osem percent súkromne vlastneného svetového bohatstva, teda zhruba 7,6 bilióna dolárov.

Trochu horšie sa odhaduje, koľko majetku majú v daňových rajoch korporácie. Určitú predstavu dávajú Zucmanove prepočty. Podľa nich za uplynulých 25 rokov kvôli daňovým rajom klesla reálna miera daní odvádzaných firmami do americkej pokladnice o tretinu. Podobnú dieru v daňovom systéme odhalila aj Európska komisia.

Podľa odhadov komisie prichádzajú členské krajiny Európskej únie kvôli daňovým rajom ročne o päťdesiat až sedemdesiat miliárd eur. Ako komisári s prekvapením zistili, nadnárodné korporácie reálne platia dane vo výške jedného až dvoch percent namiesto dvadsiatich či tridsiatich.

Minimálne dane platia spoločnosti ako Google, Starbucks, Apple či Ikea. Stále viac ekonómov tvrdí, že je to zle. Predovšetkým preto, že sa tým zvyšuje majetková nerovnosť. Čím menej zaplatia na daniach bohatí, tým viac sa musí vybrať od chudobných. Čím menej peňazí štát vyberie, tým menej investuje do programov, ktoré majú pomôcť najchudobnejším, tvrdí Zucman.

Rozvojové krajiny
Ak daňové raje môžu predstavovať veľký problém pre vyspelé štáty, tak pre krajiny tretieho sveta sú úplnou tragédiou. Podľa odhadov organizácie ActionAid prídu rozvojové krajiny kvôli únikom ziskov nadnárodných korporácií do daňových rajov zhruba o 160 miliárd dolárov ročne. A to je výrazne viac, ako dostanú každý rok v rámci oficiálnej rozvojovej pomoci.

Aby to malo ešte ľudskejší rozmer, ActionAid spočítala, že jediná austrálska ťažobná spoločnosť ušetrila v africkom štáte Malawi na daniach vďaka „optimalizácii“ toľko peňazí, že by sa z nich dalo zaplatiť na rok 39-tisíc učiteľov či 8 500 doktorov.

Rozvojové krajiny aj kvôli daňovým rajom vyberú oveľa menej peňazí na daniach. Ako v roku 2012 spočítal britský parlamentný výbor pre medzinárodný rozvoj IDC, zatiaľ čo daňové príjmy vyspelých krajín tvoria 35 percent ich HDP, v prípade rozvojových krajín je to v priemere len trinásť percent. Nemožno sa čudovať, že štáty tretieho sveta nemajú na to, aby svojim občanom zabezpečili dostatočnú zdravotnú starostlivosť alebo základné veci, ako je pitná voda. Naopak, bohatnú veľké nadnárodné korporácie.

Poplatky za služby
Spôsobov, ktorými sa bránia plateniu daní v najchudobnejších krajinách sveta, je veľa. Jeden sa nazýva transfer mispricing. V princípe funguje takto: Spoločnosť, ktorá napríklad v Afrike ťaží nerastné suroviny alebo pestuje plodiny, predá svoj produkt za symbolickú cenu niektorej zo svojich sesterských firiem sídliacich v daňovom raji. Zisk má nižší, a teda aj dane. Za trhovú cenu potom produkt predá jej sesterská spoločnosť v daňovom raji, pretože neplatia žiadne alebo len minimálne dane.

Iným obľúbeným spôsobom sú prevody rôznych služieb v rámci korporácií. Napríklad, keď si firma v chudobnej africkej krajine vezme od svojej sesterskej spoločnosti v daňovom raji úver. Úroky z pôžičky si odpisuje z daní, a už aj tak poloprázdna štátna pokladnica rozvojového štátu je zrazu ešte prázdnejšia.

Bohatnú, naopak, firmy, ktoré odlievanie peňazí do daňových rajov sprostredkúvajú. Spoločnosti ako Mossack Fonseca, známa vďaka afére Panama Papers, môžu podľa niektorých odhadov na poplatkoch za svoje služby ročne vygenerovať čistý zisk okolo 50 miliónov dolárov. Ich marže pritom podľa zdroja citovaného týždenníkom The Economist činia 10 až 25 percent. Podľa rozsahu služieb, ktoré firma klientovi poskytuje.

Lákadlo anonymity
No daňové raje nepriťahujú ľudí aj firmy len kvôli možnosti platiť nižšie alebo žiadne dane. Veľakrát je hlavným lákadlom anonymita. Politici do nich odvádzajú majetok, pretože by im doma jeho vlastníctvo ublížilo politicky alebo by bolo priamo nezákonné. Niektorí podnikatelia pre zmenu potrebujú skryť svoju účasť na štátnych zákazkách. Nie je výnimkou, ak v daňových rajoch účelovo zakladajú spoločnosti, ktoré sa potom s inou ich firmou stretnú v rovnakom výberovom konaní.

K presunu do daňového raja však môžu viesť aj dôvody úplne legálne a mnohokrát pochopiteľné. Množstvo spoločností má sídlo v zahraničí kvôli silnejšej ochrane investícií alebo lepšej vymáhateľnosti práva.

Vyspelý svet daňové raje dlhé roky toleroval. Zásadnú zmenu priniesla finančná kríza, keď štáty vyčerpané pomocou bankám začali hľadať doteraz prehliadané zdroje príjmu. A tak sa začalo ťaženie proti daňovým rajom, ktoré tento rok akcelerovalo pod vplyvom aféry Panama Papers. Únik 11,5 milióna dokumentov z právnej firmy Mossack Fonseca z panamského daňového raja už viedol k odstúpeniu niekoľkých politikov. Nemecko a Francúzsko si v rámci boja proti daňovým únikom prisľúbili lepšiu výmenu informácií, vytvorenie blacklistu daňových rajov a plánujú zverejňovať mená všetkých daňových hriešnikov.

Na stole sú však aj ďalekosiahlejšie opatrenia. Od budúceho roka má napríklad v rámci bankovej sféry v asi stovke krajín platiť automatická výmena informácií. Banka alebo krajina, ktorá sa novým pravidlám nepodriadi, bude môcť spolupracovať s bankami ostatných štátov len za cenu veľkých komplikácií. Podľa zákonodarcov by to mohlo výrazne znížiť príťažlivosť daňových rajov pre množstvo firiem.

Už tri roky sa pod záštitou OECD pripravuje plán BEPS (Base Erosion and Profit Shifting), ktorý sa snaží zabrániť firmám vo využívaní výhod vyplývajúcich z medzier v daňových pravidlách. Európska komisia chce, aby sa pred ňou spoločnosti, obrazne povedané, vyzliekli donaha. Po novom by jej mali predkladať prehľad príjmov, výdavkov, obratu a ďalších údajov podľa krajín pôsobenia, vrátane pobočiek v daňových rajoch. Komisia by tým mala získať prehľad, kde daná spoločnosť pôsobí, kam presúva zisk a kde platí dane. Opatrenie sa má dotknúť asi dvoch tisíc nadnárodných korporácií so sídlom v EÚ.

Donútenie k reportom
Spomínaný ekonóm Zucman ponúka ešte ďalekosiahlejšie opatrenia. Daňové raje by podľa neho mali byť donútené reportovať príjem všetkých cudzincov daňovým úradom v ich domovských krajinách. V prípade Američanov to už platí. Podľa zákona Foreign Account Tax Compliance Act, ktorý bol schválený v roku 2010, musia banky po celom svete sledovať účty svojich amerických klientov a ich príjmy hlásiť úradu Internal Revenue Service. To je akýsi americký finančný úrad. Američania si to presadili, pretože ich sile môžu daňové raje odolávať len ťažko.

Podľa Zucmana majú šancu aj menšie štáty, ak dokážu postupovať jednotne. Podľa jeho výpočtov by stačilo, aby Nemecko, Francúzsko a Taliansko zaviedli daň na všetok švajčiarsky tovar vo výške 30 percent. Švajčiarsko by to stálo viac, než koľko zarobí na tom, že je daňovým rajom.

Na druhej strane, banky nemôžu vždy zistiť, kto je skutočným vlastníkom aktív, ktoré sú na bankovom účte. Aj v tomto prípade podľa Zucmana existuje riešenie. Tým by bolo vytvorenie globálneho registra, ktorý by evidoval, kto vlastní aké aktíva. Stačilo by pod patronátom Medzinárodného menového fondu zjednotiť už existujúce registre. Následne by fond zaviedol novú, relatívne nízku daň na všetky registrované aktíva, napríklad vo výške troch percent, ktorá by sa vracala v okamihu, ak by sa odtajnil skutočný vlastník majetku.

Prípad Veľkej Británie
Problém je v tom, že takéto opatrenia len ťažko budú politicky priechodné. Celý rad vyspelých krajín západného sveta zarába obrovské peniaze na tom, že ľudia i firmy optimalizujú dane. Obrazne povedané, Zucman požaduje, aby si kapry vypustili vlastný rybník. A to môžeme čakať len ťažko. Typickým príkladom takéhoto hrubého kapra je Veľká Británia, ktorej ekonomika je so svetom offshorových financií zviazaná prostredníctvom svojho trhu s nehnuteľnosťami.

Jedným z najobľúbenejších spôsobov, ako sa vyhnúť plateniu daní, je pre oligarchu z niekdajších krajín Sovietskeho zväzu a ázijských krajín kúpa nehnuteľnosti v Londýne, a to predovšetkým prostredníctvom offshorových korporácií a trustov. A britská ekonomika z toho vo veľkom profituje. Ako spočítala spoločnosť Savills, hodnota londýnskych nehnuteľností bola vlani v januári vyššia ako HDP Brazílie. Keby sa Briti snažili priškrtiť daňové raje, razom by sa hodnota nehnuteľností prepadla a s ňou podľa ekonómov aj výkon britskej ekonomiky.

Namiesto zložitého a politicky nepriechodného Zucmanovho riešenia by podľa ďalších odborníkov stačilo niečo oveľa ľahšie – zjednodušenie daňového systému a zníženie daní.

Vysoké daňové zaťaženie
Práve príliš vysoké daňové zaťaženie tých najúspešnejších a najbohatších podnikateľov vyháňa z krajiny. Preto je už od sedemdesiatych rokov dvadsiateho storočia najbohatším občanom Švajčiarska Ingvar Kamprad, zakladateľ svetoznámej švédskej spoločnosti Ikea. Do Švajčiarska ho nepritiahli tamojšie nízke dane, skôr ho tam vyhnali extrémne vysoké dane vo Švédsku.

Proti návrhom na zníženie daní sa, prirodzene, okamžite ozve rad protestných hlasov. Znížiť dane? Veď sa tým ohrozí funkčnosť štátu, budú mnohí lamentovať. Lenže takýto argument kríva na obe nohy. Spomínané Švajčiarsko má podľa dát OECD daňovú kvótu o štvrtinu nižšie ako Česko a určite ho nemožno považovať za krajinu s nefunkčnou či podfinancovanou správou krajiny. Na strane druhej je jednou z krajín s najvyššou daňovou kvótou Belgicko. A ako zreteľne ukázali posledné mesiace, väčšie dane nie sú práve zárukou dokonale funkčného štátu, najmä v otázkach vnútornej bezpečnosti.

Niektorí ekonómovia dokonca boj proti daňovým rajom kritizujú a tvrdia, že ich koniec môže byť začiatkom daňového pekla. Napríklad ekonóm Pavel Kohout hovorí, že keby si štáty netvorili konkurenciu v daňovej oblasti, razom by daňovú záťaž koordinovane zvýšili. Upozorňuje na fakt, že zastavenie rastu daňového zaťaženia krajín OECD od polovice deväťdesiatych rokov dvadsiateho storočia bolo predovšetkým zásluhou globalizácie a daňových rajov. To isté tvrdí aj český politik Roman Joch. Koniec daňových rajov by podľa neho zapríčinil, že by sa dane v rôznych štátoch harmonizovali. Samozrejme, smerom nahor.

Vyššia investícia
„Investori, ktorí využívajú daňové raje, sa vyhnú tomu, aby boli ich investície zdanené dvakrát, daňové raje zároveň čestným podnikateľom umožnia skryť ich majetok pred skorumpovanými politikmi. Je skrátka omyl tvrdiť, že nemajú žiadne opodstatnenie. A je tiež chybou myslieť si, že keby skorumpované štáty získali viac na daniach, budú sa mať ich obyvatelia lepšie,“ tvrdí pre zmenu ekonóm Philip Booth z londýnskeho Institute of Economic Affairs.

Podľa niektorých prepočtov je boj proti daňovým rajom ekonomicky neefektívny. Skupina akademikov z Harvardskej a Michiganskej univerzity v roku 2004 zverejnila analýzu vplyvu daňových rajov na okolie s názvom Economic Effects of Regional Tax Havens. Podľa ich zistení boli firmy vďaka čiastočnému presunu zdanenia do daňových rajov schopné viac investovať v mieste svojho skutočného pôsobenia. Inak povedané, keby si peniaze „neuliali“, platili by síce do štátnej kasy viac, lenže by zároveň oveľa menej investovali, a ekonomike by to teda vôbec neprospelo.

Petr Janský, jeden zo signatárov petície za zrušenie daňových rajov, ktorú podpísalo viac ako tristo ekonómov z celého sveta, nad podobným argumentom však len krúti hlavou. „Firmám ako Google ležia na účtoch v daňových rajoch miliardy dolárov. Keby daňových rajov nebolo, čo myslíte, že by s tými peniazmi robili? Investovali by ich.“

Daňové raje
Bahamy, Barbados, Belize, Bermudské ostrovy, Britské Panenské ostrovy, Gibraltár, Guernsey (Veľká Británia), Hongkong, Jersey (Veľká Británia), Kajmanie ostrovy, Cyprus, Lichtenštajnsko, Luxembursko, Malta, Maurícius, Monako, Marshallove ostrovy, Holandské Antily, Holandsko, Panama, Ostrov Man, Seychelská republika, Spojené arabské emiráty, Spojené štáty americké



Petr Kain