Rozhodnutie Dzhon Khen-mua fingovať vlastnú smrť a ujsť zo Severnej Kórei odštartovala krabička s miestnymi populárnymi bylinami. Pracoval ako hotelový manažér v metropole Pchjongjang a bol teda, ako jeden z mála, v kontakte so zahraničnými hosťami. Informáciu priniesol server TheGuardian.com.
Jedného dňa daroval japonskému návštevníkovi krabičku ženšenu, ten mu na oplátku dal 300-dolárové prepitné. S odstupom času uznáva, že tento akt štedrosti mu zmenil život. Komerčná aktivita je v krajine zakázaná. Avšak po tom, ako hladomor v 90-tych rokoch zabil státisíce ľudí, čierny trh výrazne narástol. Od roku 2004 je otvorený prvý severokórejský priemyselný park a vláda povolila, aby sa občania pomaly mohli zapojiť do biznisu.
Sprepitné, ktoré mu zmenilo život
Dzhon sa chopil príležitosti a začal dovážať šaty, bicykle a ďalší tovar z Číny, pričom použil spomínané 300-dolárové sprepitné na štart. Tovar predával na čiernom trhu. Tvrdí, že čoskoro zhromaždil 100-tisíc dolárov - neuveriteľnú sumu v krajine, kde priemerný ročný zárobok nepresiahne tisíc dolárov.
Aj keď kupovanie základných tovarov bolo povolené od začiatku tohto milénia, väčšina obyvateľstva sa spoliehala na štátny systém prerozdeľovania jedla a šiat. Spodná bielizeň a ponožky boli rozdávané každý štvrťrok a topánky ešte menej často. Všetko bolo starostlivo zaznamenané.
Peniaze ako život ohrozujúca hrozba
Dzhonov biznis pomohol zákazníkom doplniť tovar do domácností, jeho spravil veľmi bohatým, ale zároveň ho aj vystavil veľkému nebezpečenstvu. "Veľké množstvo zahraničných peňazí v súkromných rukách predstavuje nebezpečenstvo pre autority, špeciálne vtedy, ak tie peniaze nie sú zdieľané so štátom tak, ako by chcel," vysvetľuje.
Keď začali miznúť jeho kolegovia z biznisu, dostal strach: "Bola to len otázka času - zajtra, pozajtra, o týždeň... určite išli aj po mne," tvrdí Dzhon.
"Smrť" v aute
Myslel si, že by bolo "príliš riskantné", prekročiť hranicu s celou rodinou, preto sa rozhodol ujsť sám fingujúc vlastnú smrť, aby ochránil jeho ženu a 2 deti pred potencionálnymi represiami zo strany štátu. Za 50 dolárov získal sfalšovaný certifikát, ktorý tvrdil, že zomrel pri automobilovej nehode. "Toto bola jediná bezpečná možnosť pre moju rodinu. Ak by vedeli, že žijem a že som ušiel a neohlásili by to príslušným orgánom, boli by prísne potrestaní."
Prešiel do Číny, kde predstieral, že je na rutinnej ceste, aby nakúpil tovar, no už sa nikdy nevrátil. Dzhon strávil 4 mesiace skrývaním sa, potom požiadal o azyl na juhokórejskej ambasáde. Po príchode do Soulu sa stretol s príslušníkmi tajnej služby. Potom dostal špecializovanú podporu, ktorú dostávajú prebehlíci, aby sa dokázali prispôsobiť životu na južnej časti polostrova.
"Je veľmi náročné pre ľudí, ktorí žili svoje životy v socialistickej krajine, privyknúť si na životný štýl kapitalizmu," uvádza Dzhon. "Na severe vám strana povie, čo máte robiť so svojim životom - nerobíte žiadne rozhodnutia. Na juhu ste nútení robiť všetky rozhodnutia sami a zo začiatku je to nesmierne ťažké pochopiť."
Rodinu už nikdy nekontaktoval
Dnes už 60-ročný Dzhon pracuje v Rádiu národnej jednoty, ktoré sa snaží vysielať správy do Severnej Kórei, ako protipól k tamojšej štátnej propagande. Nikdy sa už neoženil a nikdy ani nekontakoval svoju rodinu v Pchjongjangu. "Ak by strana zistila, že som nažive a že žijem v Južnej Kórei, moji blízki by mali veľký problém. Čím dlhšie som "mŕtvy", tým dlhšie oni budú nažive. Na to musím myslieť denne."
Pokračuje v živote, v ktorom sa snaží nevytŕčať, nikdy na sociálne siete nepridal fotku či komentár. Zmenil si svoje meno a odmietol nechať sa odfotiť pre tento príbeh. Aj keď ušiel už pred 13-timi rokmi, tvrdí, že stále má nočné mory z toho, že by chytili severokórejské tajné služby. "Myslím si, že strach so mnou zostane po zvyšok môjho života," uzatvára.