Kým v minulosti počas recesií priniesla želateľné efekty a podporila ekonomický rast, súčasné dlhé používanie stimulov prichádza s nízkou účinnosťou aj s neželanými a nezamýšľanými negatívami.
Prvýkrát pritom aj samotní predstavitelia centrálnych bánk pripúšťajú, že extrémne uvoľnená menová politika nie je taká efektívna, ako sa predpokladalo. Samotný prezident ECB Mario Draghi a aj viceprezident ECB Vitor Constancio povedali, že menová politika vytvorila podmienky na rast ekonomiky, no nie samotný rast. Raghuram Rajan, bývalá hlava indickej centrálnej banky, bol skeptický voči uskutočniteľnosti a efektivite politiky helikoptérových peňazí.
Pochybnosti má dokonca aj šéf Bank of Japan Haruhiko Kuroda, hoci práve Japonsko je zrejme najbližšie k zhadzovaniu peňazí z vrtuľníka. No a nedávno predniesol pamätnú reč vo svojom poslednom vystúpení ako guvernér Reserve Bank of Australia aj Glenn Stevens, o tom, že žiadne z opatrení menovej politiky nebude dostatočné, aby zlepšilo agregátny dopyt v ekonomike.
Posledný veľký ohlas prišiel tento týždeň od šéfa sanfranciského Fedu Johna Williamsa, ktorý tvrdí, že úrokové sadzby na nule a pod ňou prestávajú byť funkčný a zmysluplný nástroj centrálnych bánk, pretože v reálnej ekonomike nič neovplyvňujú.
Aj keď centrálni bankári strieľajú do vlastných radov a sypú si popol na hlavu, stále nie sú schopní prestať s expanzívnou menovou politikou. Kedykoľvek sa o to aspoň pokúsili, trhy ich poklesom de facto prinútili, aby pokračovali v pôvodnom nastolenom trende.
A ako babysitteri mu vždy vyšli v ústrety. V experimente, keď sa centrálne banky snažili nájsť akoby perpetum mobile rastu, vytvorili jedno veľké monštrum, ktoré musí byť konštantne kŕmené, aby veci neobrátili proti nim. To monštrum je dlhopisový trh, kde výnosy musia byť držané na nízkych a ďalej klesajúcich úrovniach.
Nízke sadzby prinútili investorov, aby hľadali zaujímavé výnosy v rizikovejších aktívach, čo malo podľa teórie podporiť investície a spotrebu. No v skutočnosti sa to v podstate vôbec nepodarilo a deje sa pravý opak. Tempo rastu investícií je anemické a domácnosti sporia viac. Spoločnosti neinvestujú, keď pretrváva zvýšená neistota ohľadne vývoja ekonomiky pri absencii reforiem.
Vlády totiž nie sú pod tlakom práve vďaka uvoľnenej menovej politike. Banky zarábajú menej a nie sú stimulované viac požičiavať, keď nemôžu negatívne sadzby reálne preniesť na svojich klientov – veriteľov. Nízke sadzby znamenajú, že dlh môže byť lacno refinancovaný a zdroje alokované aj do sektorov s nízkou produktivitou, čo automaticky podkopáva ekonomický rast.
A keďže nízke sadzby nenútia k takému výraznému oddlžovaniu sa, celková úroveň dlhu ostáva vysoká, čoho výsledkom sú logicky pretrvávajúce samopodnecujúce sa nízke sadzby. Priam začarovaný cyklus.
Nikto dnes presne nevie, ako ho bezbolestne a s nízkymi nákladmi rozseknúť. No na druhej strane už aj dnešné prostredie nízkych sadzieb, ktoré neurýchľuje ekonomický rast, nesie vysoké náklady. Chce to trochu odvahy centrálnych bankárov v podobe vycúvania zo slepej uličky expanzívnej menovej politiky. To by mohlo vytvoriť tlak na širšie ozdravné reformné kroky v ekonomickom systéme.