Politickí nominanti, fiktívne obchody, nereálny biznis plán. Ale aj tunelovanie, klamanie verejnosti či dokonca vraždy svedkov. S príbehom skrachovanej Devín banky sa spájajú všetky atribúty divokého podnikania 90. rokov. Stvorili a podporovali ju politici dvoch vlád. Riadili ju mečiarovskí privatizéri aj manažéri dosadení Stranou demokratickej ľavice. Od začiatku podnikania mala straty, napriek tomu, aj s podporou politikov, fungovala takmer desať rokov, kým neskrachovala.
Nástup mečiarovcov
Devín banka vznikla v roku 1992. Založili ju tri odborové zväzy spolu so Slovenským zväzom výrobných družstiev a Slovenskou poisťovňou. Od začiatku to bola malá banka, ale rozdávala veľké úvery, a to hocikomu a bez potrebného krytia.
Úverový dom sa veľmi rýchlo dostal do finančných ťažkostí kvôli nesplácaným úverom. Záchranca v podobe zahraničného investora prišiel z Ruska. Do tejto problémovej banky dotiahli Rusov Ľubomír Kanis a Štefan Košovan, obaja členovia SDĽ. Kanis sa neskôr stal aj šéfom tejto banky. V roku 1995 prišiel do Devín banky nový riaditeľ – Karol Martinka, kontroverzný podnikateľ blízky vtedajšiemu premiérovi Vladimírovi Mečiarovi.
Hlavný zdroj príjmu prihrali banke politici. Mečiarova vláda jej dohodila vybavovanie deblokácií ruského dlhu voči Slovensku, za ktorý banka dostávala štedré provízie. Samozrejme, žiadny tender sa na túto lukratívnu zákazku nekonal.
Idylka ľahkých príjmov netrvala dlho. Ministerstvo financií odmietalo banke vyplácať provízie za deblokácie, pretože nedodržiavala zmluvy. Neskôr realitu, že banka nerobila normálne bankovníctvo, priznal aj jej nový šéf Ľubomír Kanis.
Devín banka pod jeho vedením tiež podnikala veľmi podivne. Začala lákať od ľudí peniaze na vysoké úroky na vkladoch. Banka tiež rozšírila sieť pobočiek a vklady klientov narástli za dva roky dvadsaťnásobne. „Biznis model banky bol postavený na nerealistických predpokladoch. Vyplácať klientom 28 percent na vklady v dolároch, keď úroky boli v tom čase oveľa nižšie, bolo neekonomické,“ tvrdí pre HN bývalý zamestnanec Devín banky, ktorý nechce byť menovaný.
Vkladatelia síce vysoké úroky dostali vyplatené, ale banka z tejto svojej štedrosti neprofitovala a jej problémy sa naďalej kopili.
Cesta do bankrotu
Prvá vláda Mikuláša Dzurindu pokračovala v nezmyselnej záchrane tejto banky. Politici tvrdili, že jej záchrana bude lacnejšia ako hnev ľudí, ktorí by mali ohrozené úspory v prípade krachu. Na nátlak SDĽ priklepla vláda banke dodatočnú deblokáciu ruských dlhov.
Novinári aj ekonómovia už dlhšie upozorňovali bankový dohľad v Národnej banke Slovenska, že s touto bankou nie je všetko v poriadku. Kritici tvrdili, že oficiálne čísla o hospodárení nie sú dôveryhodné a jej biznis model s vysokými úrokmi na vkladoch je dlhodobo neudržateľný.
Na začiatku milénia celá kamufláž okolo Devín banky praskla. Už v polovici roka 2000 Devín banka nedokázala plniť podmienky kapitálovej primeranosti. V roku 2001 sa nové vedenie banky pokúsilo o ďalší podvod. Vymyslelo si investíciu od japonskej firmy, ktorá nikdy na účtoch banky nebola. Dokumenty o nej boli sfalšované. „Doklady svedčia jasne o tom, že došlo k pokusu o podvodné zvýšenie základného imania,“ tvrdil vtedajší podpredseda vlády Ivan Mikloš.
Vtedy sa od skompromitovanej banky odvrátili už aj politické špičky SDĽ a zasiahol bankový dohľad. Za krach Devín banky napokon zaplatili všetci Slováci tým, že sa zo štátnych peňazí zachraňoval celý finančný sektor. Bývalí manažéri banky skončili na súde.