Tvorivý Fed
Americký prezident Barack Obama v jednom zo svojich vystúpení tento týždeň vyhlásil, že bezprecedentné rozpočtové stimuly americkej vlády boli nevyhnutné na to, aby sa z americkej recesie nestala depresia.
Profesor New York University, Nouriel Roubini, ktorý si vďaka svojmu včasnému varovaniu na hrozbu ostatnej krízy vyslúžil titul Dr. Doom (Doktor Kuvik), svoje minulotýždňové hodnotenie práce šéfa Fedu Bena Bernankeho pod titulom „The Great Preventer" (Ten, ktorý pomohol predísť) pre denník New York Times uzavrel slovami: „Napriek všetkému, základná pointa ostáva nezmenená: Tvorivé a agilné opatrenia Fedu výrazne znížili riziko upadnutia do takmer depresie. Už len z tohto jediného dôvodu si Pán Bernanke zaslúži byť znova menovaný do svojej funkcie, aby tak mohol riadiť ústup z najradikálnejšej intervencie, akú v hospodárstve Fed uskutočnil od svojho vzniku v roku 1913."
Stratená dekáda Japonska
Hoci slovo depresia sa najčastejšie spája s Veľkou hospodárskou krízou z tridsiatych rokov 20. storočia, je možno dobre si pripomenúť, že bezprecedentné opatrenia americkej menovej politiky sa usilujú predísť stagnácii, v ktorej už od polovice 90-tych rokov čelí hospodárstvo Japonska.
Od profesora New York University Nouriela Roubiniho si ostatná hospodárska výkonnosť jednej z najväčších rozvinutých svetových ekonomík vyslúžila označenie „stratená dekáda." Často sa používa aj spojenie japonská depresia.
Cyklus sa zasekne...
Podľa finančného slovníka sa za „depresiu považujú hospodárske podmienky sprevádzané masívnym poklesom ekonomickej aktivity, trendom klesajúcich cien, zníženej kúpyschopnosti, prebytkom ponuky nad dopytom, rastúcou nezamestnanosťou a ďalšími negatívnymi ekonomickými faktormi."
Zjednodušene povedané je depresia stavom, kedy sa hospodársky cyklus „zasekne", ba doslova „zacyklí" v stave recesie, z ktorej sa však hospodárstvu nepodarí odraziť späť do fázy oživenia a novej konjunktúry.
Bezzubé nástroje proti deflačnej špirále
Hlavnou hrozbou deflačného vývoja najmä v období recesie je jednak jej tendencia k samo sa posilňujúcej špirále pokračujúcich poklesov tak cien, ako aj ekonomickej aktivity, no najmä skutočnosť, že aj empirická skúsenosť z Japonska nás presviedča, že deflačná špirála je o to nebezpečnejšia, že nástroje menovej politiky (či už ide o zlacnenie úrokov, či emisiu novej likvidity) sú voči nej bezzubé.
Z viac než desaťročnej deflácie a hospodárskej stagnácie nedokázala vymaniť ani dlhodobá politika nulových úrokových sadzieb Bank of Japan, ani jej aktívne kvatitatívne uvoľňovanie menovej politiky. V súčasnosti sa základná úroková sadzba BoJ pohybuje na úrovni 0,10%. Jen však nebol vždy „nulovo úročenou menou".
Likviditná pasca
Z úrovní 6% klesla základná sadzba BoJ pod 3-percentnú hranicu na konci roku 1993, po začiatku recesie sprevádzanej prepadom na realitnom trhu. Pod hranicou 1,0% sa úročenie jenu pohybuje od jesene 1995 (najvyššie však na úrovni 0,5%), keďže z Japonskej recesie sa stala vleklá hospodárska stagnácia.
Prípad Japonska je zároveň podľa Paula Krugmana učebnicovou ilustráciou „likviditnej pasce", stavu, kedy uvoľňovanie menovej politiky samo osebe nepôsobí ako stimul pre oživenie rastu.
Kráľom hitparády je Zimbabwe
Zástancovia spasiteľských teórii o silnom štáte, ktorý obnoví rast, by si mali pripomenúť, že vleklé a opakujúce sa pokusy o oživenie japonského rastu rozpočtovými stimulmi (najmä v recesii spravidla financovanými rastúcim zadlžovaním) vyústili do toho, že Japonsko dnes kraľuje rebríčku rozvinutých ekonomík s verejným dlhom na úrovni vlaňajších 172% HDP (s viac než 240% celkovej hitparáde kraľuje Zimbabwe).
Démon dlh
Pre porovnanie, tak populárne „démonizovaný" verejný dlh federálnej vlády vo Washington DC sa podľa vlaňajšieho rebríčka relatívneho zadlženia pohyboval za Talianskom, Gréckom, Belgickom, Maďarskom, Francúzskom, Nemeckom aj Kanadou.
Len tak nedávno ako v rokoch 1998 až 2001 pritom americký federálny rozpočet hospodáril s prebytkami, ktoré spochybňujú, že by bolo deficitné hospodárenie bez ohľadu na stav hospodárskeho cyklu tak patologickým návykom, ako v mnohých iných rozvinutých ekonomikách.
Roztláčanie vozidla stimulmi nezaberá
Skúsenosť Japonska s tým, že neustále zadlžovanie a snaha znovu naštartovať rast „pumpovaním" rozpočtových stimulov, sa podpísala pod jednoznačný plán, ktorý americký minister financií Timothy Geithner deklaroval už pri konfirmačnom vystúpení v Kongrese: aby sa predišlo tomu najhoršiemu, musí byť rozpočtový stimul hospodárstvu čo najvčasnejší a radikálny, aby pomohol hospodárstvu preklenúť „mäkší" terén.
To, že napriek bezprecedentným stimulom nemá americká administratíva v úmysle trvalo posilniť váhu vlády v ekonomike (akési socialistické zoštátnenie), dal hneď v inauguračnom prejave jasne najavo po znovuzvolení aj prezident Barack Obama, keď vyzdvihol, že k hospodárskej sile sa zámorie vypracovalo vďaka podnikavosti a inovatívnosti podnikateľov, doslova označených ako „tých, ktorí podstupujú [podnikateľské] riziká". Tento motor ekonomiky nenahradia žiadni úradníci, ani politici. Aj skúsenosť Japonska pripomína, že roztláčanie vozidla ekonomiky predstavou o jeho zavesení na vlečné lano rozpočtových stimulov, financovaných z požičiavaného benzínu, nie je dlhodobým, no najmä nie účinným riešením.
Oživiť zlyhávajúce srdce
Podobne ako pri oživovaní zlyhávajúceho srdcového svalu musí mať preto elektrický výboj primeranú silu, no najmä nemôže pôsobiť pridlho. Ešte po predstavení rekordného balíčka stimulačných opatrení deklarovala americká vláda aj dlhodobý plán postupného stiahnutia sa, teda škrtania výdavkov po oživení rastu a postupného zmierňovania deficitov. Len nedávno v deväťdesiatych rokoch práve demokratický prezident Bill Clinton ilustroval, že federálny rozpočet dokáže nie len znížiť deficit, ale aj hospodáriť s prebytkami. Pochopiteľne, v čase rastu, konjunktúry.
Ak sa v piatok 31.7. splní medián prognóz o zmiernení štvrťročného annualizovaného poklesu HDP v druhom štvrťroku na (-1,5%, oproti predošlým -5,5% a predtým až -6,5% v závere vlaňajška), bude to ďalším stupienkom k nádeji na blížiaci sa bod stabilizácie, ku ktorému počas súčasnej recesie zámorské hospodárstvo aj vďaka bezprecedentným opatreniam rozpočtovej aj menovej politiky zrejme najbližšie.
Deflácia nekončí
Vráťme sa však k ilustrácii hospodárskej výkonnosti Japonska za ostatné viac než desaťročie. Počas 60-tich štvrťrokov od druhej polovice roku 1994 prevýšil štvrťročný reálny rast japonského HDP hranicu 1%, aj to len mierne, v piatich štvrťrokoch, len na prelome rokov 2003 a 2004 dvoch po sebe nasledujúcich. Reálny štvrťročný pokles HDP zaznamenalo v 18-tich prípadoch, v štyroch prípadoch (vrátane aktuálneho) išlo o dva po sebe nasledujúce štvrťroky poklesu. Priemerné štvrťročné reálne tempo HDP Japonska od druhého polroka 1994 dosahuje 0,165%.
Práve s koncom roku 1994 sa spája skĺznutie Japonska do deflácie, z ktorej sa s výnimkou nákladových šokov v rokoch 1997 a vlani Japonsko doteraz nevymanilo. Index spotrebiteľských cien očistených o ceny potravín a energií čelí medziročnému poklesu takmer nepretržite od septembra 1998 (s výnimkou štyroch vlaňajších mesiacov, kedy neprekročila hranicu 0,2%).
Bez rastu len nádej
Z úrovne okolo 2% vzrástla miera nezamestnanosti až na 5,5% v júni 2002, do leta 2007 sa zmiernila na 3,6%, v tomto roku znova prudko vzrástla na najvyššiu úroveň od konca roku 2003 (5,2%). Avšak podiel participácie žien v pracovnej sile za ostatných 9 rokov osciluje pod hranicou 50%. V nominálnom vyjadrení to zodpovedá zvýšeniu počtu ľudí bez práce z menej než 1,4 milióna na súčasných viac než 3,5 milióna.
Aj počas ostatnej globálnej konjunktúry sa počet nezamestnaných v Japonsku pohyboval viac o viac než milión nad úrovňou zo začiatku deväťdesiatych rokov. Dokumentuje to, že bez solídneho hospodárskeho rastu možno len ťažko dúfať v citeľné a trvácne zlepšenie podmienok na trhu práce (ale aj zníženie záťaže pre sociálny systém).
Tichý zabijak konkurencieschopnosti
Neduživú výkonnosť hospodárstva pociťujú aj investori a akcionári japonských firiem. Index Nikkei mapujúci vývoj cien 225 japonských verejne obchodovaných firiem s najvyšším ratingom si od konca roku 1991 zapísal takmer 56-percentný pokles (pri priemernej ročnej výkonnosti -4,52%). Oproti polovici roku 1994 je po šiestich rokoch rastu a ôsmich „červených" rokoch jeho celková výkonnosť podobná, jej ročný ekvivalent je -4,94% per annum.
To, že dlhodobá hospodárska stagnácia je sprevádzaná tichým zabijakom oslabenej konkurencieschopnosti ilustruje aj štatistika OECD, podľa ktorej v roku 2008 produktivita práce na odpracovanú hodinu v Japonsku zaostáva o takmer tretinu za USA.
Depresia v reále
Kto by považoval slovo depresia za nevhodné do slovníka ekonómie, nech si pripomenie skutočnosť, že v prvom polroku tohto roka podľa japonskej polície vzrástol počet samovrážd oproti vlaňajšku o 4,2% (94 ľudí denne) na najvyššiu úroveň od rekordného roku 2003.
Podľa staršej štatistiky japonskej polície bola viac než polovica z ľudí, ktorí si v roku 2007 siahli na život, nezamestnaných.
Vladimír Vaňo, hlavný analytik VOLKSBANK Slovensko, a.s. |