Túto tézu podporujú historické objemy aukcií v hlavných aukčných domoch. Ide o Christie´s, Sotheby´s a Phillips de Pury, ktoré prakticky kontrolujú celosvetový aukčný trh s umením. Na konci 80-tych rokov boli aukcie doménou japonských investorov, ktorí pod vplyvom domáceho boomu platili za umenie na vtedajšie časy absolútne nepredstaviteľné sumy.
Tento ošiaľ neprekonala ani vlna nákupov z obdobia internetovej bubliny roku 1999. Rekordy začali padať až v rokoch 2005-2007, kedy svetové hospodárstvo zažívalo nebývalý synchronizovaný rast. Táto štruktúra nákupov sa nezmení ani po zohľadnení vplyvu inflácie na dražobné sumy.
Rok 2009, ale najmä rok 2010 však ukázali, že ceny umenia, ale hlavne záujem oň nie sú iba fenoménom boomu. V roku 2010 bol až dvakrát prekonaný rekord maximálnej ceny zaplatenej za jedno dielo. Vo februári sa vydražila socha od Alberta Giacomettiho za 104,3 miliónov USD. V máji anonymný kupca zaplatil za obraz od Pabla Picassa až 106,5 milióna USD.
Od konca roka 2009 výťažky z aukcií konajúcich sa v dražobnom dome Sotheby´s konštantne prekračujú maximálne odhady predpokladaných cien. Vyzerá teda, že investori objavili nový rozmer umenia a to jeho funkciu uchovávateľa hodnoty.
V čase, keď médiami kolujú rôzne katastrofické scenáre o rozpade Eurozóny, či tlačení peňazí centrálnymi bankami, sa tomu ani niet čo diviť. Ide však o veľmi špecifickú a vysoko nelikvidnú investíciu.
Problémom je aj vysoký poplatok za nákup. Poplatky aukčných domov začínajú pri 25% (!) a klesajú až od sumy vyššej ako jeden milión USD na stále vysokých 12%. Či trend záujmu o umenie vydrží, ukžţe jesenné kolo aukcií. Aukcie sú vysoko sezónne a gro objemu predajov je koncentrovaných v období pár týždňov na prelome apríla/mája a októbra/novembra.
Juraj Podracký analytik analytik J&T Banky |