Eufória bez diciplíny
Rodrik hovorí: „Ak sú trhy v stave eufórie, nie sú schopné viesť k disciplíne akéhokoľvek dlžníka, tobôž vlády so slušným úverovým ratingom. Ak o tom pochybujete, spýtajte sa desiatok vlád v rozvíjajúcich sa ekonomikách, ktoré nemali žiadne problémy požičať si na medzinárodných trhoch, zvyčajne v predvečer neskoršej platobnej krízy. V mnohých týchto prípadoch - dobrým príkladom je Turecko v 90. rokoch (alebo aktuálne Maďarsko) - umožnili finančné trhy nezodpovedným vládam naštartovať neudržateľnú špirálu zadlžovania sa. Keď potom skutočne dôjde na "trhovú disciplínu", je už zvyčajne neskoro, reštriktívne opatrenia sú príliš tvrdé a uplatňujú sa na všetkých obyvateľov a bez rozdielu". Aké pravdivé v dnešných časoch.
Keď sa naplní pohár dlhov...
Potom keď je naozaj zle a nezodpovedná vláda krajiny padne na kolená, musia jej prísť na pomoc medzinárodné inštitúcie. Pre predsedu vlády blamáž, veľká hanba aj pre miestneho ministra financií, že dostali krajinu do horúcej kaše. Trhy im už neveria a nikto im nechce požičať na ďalšie neefektívne a neproduktívne rozhadzovania, rozdávania, ktoré z krátkodobého hľadiska udrží ekonomiku nad vodou. A zalepí oči svojim voličom v snahe byť znovuzvolený.
No z dlhodobého hľadiska znamená časovanú bombu, ktorá ako napríklad v prípade Maďarska vybuchla v tom najnevhodnejšom čase - na začiatku krízy. Lebo aj pohár dlhov sa raz zaplní a potom z neho začne vytekať a problémy sa množia a vypadajú takmer neriešiteľné. Aspoň kým nepomôže sociálne cítiaca MMF alebo EÚ. V očiach medzinárodnej verejnosti je to hrdinský čin medzinárodných inštitúcií, ktoré svojho člena nenechali v „kaši". Mainstreamový popolustický názor verejnosti tvrdí navyše, že je to sociálne pomáhať slabým v kríze a núdzi! A práve pri tomto tvrdení sa chceme pozastaviť. A pozrieť sa trochu hlbšie pod povrch. A ponúknuť zopár pohľadov a slov na zamyslenie!
Po krachu je tu vláda
Položme si preto otázku: „Zaslúžia si byť nepoctivé a nezodpovedné vlády zachránené?" Po prvé, je potrebné sa zamyslieť, z akého dôvodu sa kto dostal do krízy. Kríza má pozitívum v tom, že vyčistí trh od neefektívnych spoločností, ktoré zle alokovali svoje zdroje. A zmienili sme sa aj o tom, že sa nám nezdá správne, aby vlády takéto spoločnosti zachraňovali.
Keďže ich straty zaplatí každý jeden daňový poplatník. Nevidí sa nám to ako čestné a spravodlivé. Navyše to vytvára dobré základy nezodpovedného správania sa do budúcnosti, keď už dopredu je známy precedens, že ak zle investujem, alebo príliš riskujem a skrachujem, totálny a absolútny trest ma nestihne, lebo mi bude hodené záchranné koleso vlády. Vzniká tým jasne morálny hazard.
Príučka neviditeľnej ruky trhu
Natíska sa tak otázka, ako sa zachovať k vláde štátu, keď skrachuje. Je správne, aby ju medzinárodné inštitúcie zachránili? Po tom, ako im neviditeľná ruka trhu ukázala červenú kartu a viac im na klamanie voličov 24 hodín denne (slová maďarského expremiéra Gyurcsána) odmietla už požičiavať. Požičiavať na čistú spotrebu, neefektívne výdaje, ktorých cieľom nie je postaviť piliere pre ďalší rast ekonomiky. Požičať len na to, aby sa tu a teraz mali lepšie a žili si nad ekonomické pomery.
Za toto by si takáto vláda zaslúžila poriadnu príučku neviditeľnej ruky trhu a nie náruč Medzinárodného menového fondu! Alebo Európske únie! Kde sme sa všetci poskladali na záchranu nezodpovedných...
Krajina má, čo si zaslúži
No, samozrejme, je potrebné brať do úvahy aj sociálny kontext problému. Ak by aktuálne napríklad Maďari (alebo akákoľvek iná krajina) neboli bývali zachránení, mohlo by to mať omnoho bolestnejší dopad na ekonomiku a mohla by vzniknúť aj sociálna kríza. Najviac zasiahnuté by boli práve tie najbezbrannejšie a najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva, ktoré za zlé rozhodovanie vlády nemohli. No na druhej strane hovorí sa, že krajina má takú vládu, ako si zaslúži. Z tohto pohľadu väčšina národa si sama zvolila takú vládu, ktorá jej umožnila žiť krátkodobo nad pomery a všetko prikrášľovala.
Takže ešte raz, zaslúži si takáto vláda, aby ju MMF zachránil a použil na to zdroje, ktoré by sa efektívnejšie mohli využiť niekde inde, tam kde sa správali subjekty zodpovednejšie a kde tie peniaze teraz tiež chýbajú a za svoju zodpovednosť nie sú odmenení? Uvedomme si totiž, že peniaze nerastú na stromoch. A ak na niečo poskytnem kapitál, tento istý kapitál (mám na mysli kapitál, ktorý pochádza z úspor a nie s tlačiarenského lisu, kde sa rodí falošný ničím nekrytý kapitál, čo sa bolo jedným z dôvodov dnešnej krízy), mi bude chýbať v iných omnoho naliehavejších oblastiach.
Prečo zachraňovať nezodpovedných?
Vráťme sa ešte späť k začiatočnému vyjadreniu Daniho Rodrika, o tom, že trhy nenútia vlády k zodpovednosti a to je zlyhanie trhu. Nie celkom s Rodrikom súhlasíme. Nie je predsa chyba trhov, že vlády sa správajú nezodpovedne a podľahnú pokušeniu požičať si za lacné peniaze v čase ekonomického boomu a rastu a zadlžovať sa a nešetriť. Je to len a len nezodpovednosť vlády, že počas tých slnečných dní si neodkladá na horšie daždivé časy (a nevytvára prebytky rozpočtov) keď si bude musieť požičať, keď bude prístup k úverom ťažší a keď bude možno tak veľmi zadlžená, že trh jej už nebude veriť a nič jej nepožičia ako napríklad minulý rok Maďarsku, ktorému muselo hádzať záchranné lano MMF spolu s EU. Je to o nezodpovednosti ľudí a nie o neefektivite a zlyhaniu trhu. Takže prečo by mali byť takíto predstavitelia zachránení? Stojí to minimálne za zamyslenie sa... i keď jasná a jednoznačná odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá...
PS: Ak by nezodpovedné vlády neboli „bailoutnuté" a krajina by pocítila trpké plné dúšky krachu, voliči by si to veľmi dobre zapamätali a spočítali. Už nikdy by neskočili na medové reči. Takto by sa krátkozrakí populisti dostali na politické smetisko. Možno raz a navždy!
Stanislav Panis, CI KOMODITY