Celá stredná Európa má vo svete, a predovšetkým v západnej Európe, zlý zvuk. Kritizovať túto časť Európy je aktuálne a má to vysoký kurz. Na vlne negatívneho záujmu sa naposledy zviezol i vplyvný globálny týždenník The Economist.
Kým stredná Európa prežíva obdobie prosperity a ekonomického rastu, pozorovatelia sa s hrôzou v očiach pýtajú, čo sa stane, keď sa tento rast o pár rokov vyčerpá. V celom regióne niet podľa Economistu jedinej reformnej či modernizačnej vlády. Okrem Slovinska žiadna nová členská krajina EÚ neprijme euro v tejto dekáde. Čo sa stane, keď vysoké daňové príjmy klesnú? A to sa môže udiať nečakane. The Economist došiel k záveru, že chyba je v politike, v zlých vládach. Za neschopné, zlé, cynické a skorumpované vlády môžu (zlí) voliči. Pokúsme sa však nadviazať tam, kde Economist končí. Prečo je postkomunistická politika taká zlá? Nechcem ponúkať hotové tvrdenia, ale otázky na diskusiu, ktoré sú podľa mňa kľúčové.
Chýbajú zabehané inštitúcie
1. Na začiatok povedzme, že kritici, ako The Economist, značne preháňajú. Ani na Západe dnes nenájdeme veľa reformných, modernizačných a idealistických vlád. A predsa je tu podstatný rozdiel. Západ má tradíciu inštitúcií fungujúcich nezávisle od politického boja. Súdy, polícia, vymáhateľnosť práva, zastupiteľstvá, registre. My túto infraštruktúru stále ešte budujeme či dobudovávame. Navyše, Západ je niekoľkonásobne bohatší než nové členské krajiny. Toto bohatstvo možno chápať aj ako rezervu svojho druhu.
2. Zlá politika súvisí predovšetkým s distribúciou elít. Dlhodobo prosperovať môže iba taká súkromná firma, ktorá postaví na čelo a dôležité posty svojich najlepších a najschopnejších ľudí. To platí i pre štát a celú spoločnosť. Postkomunistická politika generuje podpriemer. Ale ani západní lídri priveľmi nenaberajú dych. Lenže tamojšia spoločnosť je stabilnejšia a zrelšia. Postkomunistické štáty sa ešte len transformujú.
Strany bez zázemia
3. Intelektuálne zázemie politických strán je chabé. Napríklad pokusy o think-tanky blízke ODS sú ďaleko od otvoreného, kritického myslenia a intelektuálneho "hodokvasu". V zásade sa iba opakujú názory vodcov a omieľajú heslá z brožúr.
4. Otázkou do diskusie je, či postkomunistická politika nie je príliš konfrontačná. Strany berú ľudí len ako voličov, nikdy nie ako občanov, ktorí potrebujú racionálne riešenie. Politické bloky sa vzájomne prezentujú ako neprijateľné zlo. Máme pomerový systém s konfrontáciou typickou pre väčšinový systém.
Nezmieriteľnosť podobných
5. Permanentná konfrontácia je o to tvrdšia, čím sú si nezmieriteľné bloky vo svojej podstate podobnejšie. Platí to pre Maďarsko, ale v niektorých smeroch i pre Českú republiku a Poľsko.
Inšpirácia súcitným konzervativizmom je zrejmá. Ľavica i pravica bojujú o stred, sľubujú veľký štát a veľké prerozdeľovanie. O to ťažšie sa však dokážu dohodnúť. Politici sa dohodnú tam, kde to nie je užitočné (poslanecké platy, squeeze outy a pod.), ale nie tam, kde je to nutné a prospešné (dôchodky).
6. Slovensko malo osem rokov smelú reformnú vládu a stalo sa vychvaľovaným príkladom. Nová vláda "rasistov, populistov a autoritárov" (podľa Economistu) množstvo reforiem (podľa Economistu "osem rokov práce") ruší. Zrušili sa platby u lekárov, zavádza sa "milionárska daň", dvojitá sadzba DPH a pod. Takéto výkyvy od múra k múru sú spoločensky veľmi nákladné.
Úloha sociálneho konsenzu
Nemajú byť reformy podložené širším sociálnym konsenzom? Máme si želať aj u nás volebných víťazov s výrazne reformným programom, aby za štyri roky nejaký rozzúrenec reformy zasa rušil?
7. Medzi najúspešnejšie európske štáty dnes patria jednoznačne škandinávske krajiny. Ibaže Dánsko či Fínsko budujú svoj ekonomicko-sociálny model na obsiahlom spoločenskom konsenze. Ekonomické dravce ako Írsko a Nový Zéland zarobili na tom, že sa tamojšie politické elity v 80. rokoch dohodli i s odbormi, kam majú spoločnosť a ekonomika smerovať.
My v strednej Európe možno stále podliehame ilúzii, že najlepšie bude, keď vynikajúca pravica zvíťazí nad zlými ľavičiarmi (a naopak), alebo mravní odbojári zo Solidarity nad zlými liberálmi a postkomunistami (a naopak). Ibaže takéto víťazstvo bude podľa všetkého tesné a dočasné. Áno, v Škandinávii majú slušnosť a rozum v génoch a konsenzus budujú desaťročia. Nestojí však zato priblížiť sa aspoň o kúsok? Zatiaľ je dobre. Prosperujeme, biznisu sa darí. Možno sa elity a mravné autority (k autorite patrí otvorenosť a schopnosť dohodnúť sa, nie nevyzretá závislosť a zaslepenosť) do politiky vrátia, keď bude najhoršie. To je otázka. Možno s vecami pohnúť bez katarzie, resp. bez rozbitých úst?
Jan Macháček, komentátor Hospodářskych novín, Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.