Úskalia spontánnej Európy

Impozantným spôsobom vstúpil do diskusie o budúcnosti EÚ český prezident Václav Klaus. Prišiel s víziou voľného združenia Organizácie európskych štátov, nezáväzného spolku celkom suverénnych krajín, ktoré by sa mali z času na čas spojiť a niektoré problémy riešiť spoločne. Na Západe už zabehnutému integračnému euromechanizmu ponúka alternatívu akéhosi záujmového zväzku, ktorého dobrovoľní členovia by sa starali predovšetkým o vlastnú štátnu a národnú identitu. Ekonóm Klaus si myslí, že idea zjednotenej Európy je zlá, škodlivá a kontraproduktívna, že integrujúcim krajinám odoberie vitalitu, nadmierou regulácií a kontrol obmedzí voľnú súťaž a poškodí demokraciu. Dotácie a rôzne obmedzenia slobodného trhu, ktorými sa riadi EÚ, spôsobia jej zaostávanie za svetom a euroobčania sa stanú jeho chudobným príveskom.
Klausova skepsa, opierajúca sa o premisu, že euroústava je už definitívne mŕtva, je bezpochyby legitímnym názorom hlavy členského štátu únie. Má však jednu chybičku: hoci základný európsky zákon odmietli dve dôležité európske krajiny, mnohé iné ho privítali a schválili. Je to prirodzený vývoj. Časy jednotných stanovísk, koordinovaných najmocnejšími mocenskými európskymi skupinami, už pominuli. Európska integrácia nie je omyl, ale proces motivovaný pokusom nájsť pre Európanov nový, spravodlivejší, bezpečnejší a efektívnejší model spolužitia. Je to nielen ekonomický, ale aj politický projekt. Budujú ho nielen pragmatickí inžinieri, ale aj nadšení vizionári a humanisti, ktorých nemožno chápať len ako bezvýznamnú okrajovú skupinu spoločnosti. Popri hospodárskom raste zvažujú aj otázky spoločnej zodpovednosti, okrem štátnej zvrchovanosti a národnej identity uvažujú aj o blahu obyvateľov prepojeného globálneho sveta. Voľné spoločenstvo v podstate nie je ničím iným, len akceptovaním minulého stavu, keď si každá krajina v Európe robila čo chcela -- v medziach, ktoré určili najsilnejší. Iste, ani takáto predstava nemôže byť tabu v slobodnom demokratickom svete, ale to už nejde o diskusiu o budúcnosti EÚ, ale o návrh na jej zrušenie. Podľa Klausa "nikým neriadený a neorganizovaný proces utvorí vnútroeurópske vzťahy lepšie ako tí najlepšie uvažujúci politici". Takýto spontánny model, vychádzajúci zo skúsenosti formovania americkej únie spred tristo rokov, však v dnešnom svete plnom konfrontácií a protirečení nemá šancu na žiadny výsledok. Paradoxne to potvrdzuje aj sám český prezident úvahou o škodlivosti umelého multikulturalizmu a masovej migrácie, "vytvárajúcej podhubie pre terorizmus".
Obavy Klausa ekonóma z úpadku spoločného európskeho hospodárskeho priestoru, devastovaného bruselským centralizmom, nemožno mechanicky aplikovať na EÚ ako politicko-spoločenský projekt. Jeho volanie po systéme liberálnej demokracie, spojenom s prirodzenou lojalitou ľudí k vlastnému národu, však vôbec nie je v rozpore s ideou jednoty v rozmanitosti, ktorá je základným kameňom zjednotenej Európy. Nezaujaté zlepšovanie návrhu európskej ústavnej zmluvy je lepšie, ako jej populistické trhanie na márne kusy.