Keď sa rozpadol Sovietsky zväz, málokto predpovedal koniec Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO). Pred niekoľkými týždňami sa konalo stretnutie NATO na najvyššej úrovni v lotyšskom hlavnom meste Rige, voľakedajšej súčasti ZSSR.
NATO vzniklo v roku 1949 ako aliancia na zadržiavanie sovietskej moci. Centrom jeho záujmu bola západná Európa a podľa anekdoty bolo navrhnuté tak, aby držalo Rusov za obzorom, Nemcov na kolenách a Američanov nablízku. Studená vojna je však dávno preč. Demokratické Nemecko je pevne zakotvené v EÚ a hrozba sovietskych tankov ženúcich sa severoamerickými rovinami už neexistuje.
NATO prežilo tým, že sa transformovalo. Hoci niektoré stredoeurópske členské štáty, ktoré kedysi okupoval ZSSR, aj naďalej považujú NATO za politickú poistku proti oživeniu ruských ambícií, aliancia už proti Rusku zameraná nie je. Ruskí dôstojníci sú vítanými účastníkmi vojenských cvičení a hosťami v ústredí NATO v rámci programu Partnerstvo za mier. Zvyšky podozrievavosti a ruská hrdosť síce dohodu medzi NATO a Ruskom obmedzujú, ale organizácia sa už na Rusko nezameriava.
Jednou zo zásadných úloh, ktoré NATO plnilo v prvej dekáde po studenej vojne, bolo privábiť novo oslobodené krajiny strednej Európy bližšie k Západu, takže perspektívy na členstvo boli podmienené splnením demokratických štandardov. Ďalšou významnou úlohou bolo vniesť stabilitu do nepokojného balkánskeho regiónu po rozpade Juhoslávie a následných vojnách v Bosne a Kosove. Mierové operácie NATO sú v regióne stabilizačným faktorom. Diplomacia NATO a EÚ napríklad zabránila, aby etnický konflikt v Macedónsku vyústil do krízy.
Hoci boli tieto aktivity dôležité, viacerí pozorovatelia tvrdili, že NATO sa bude musieť rozhliadnuť i za hranice Európy. Často sa hovorilo, že NATO bude musieť "otvoriť svoj priestor, alebo skončiť ". Obzvlášť dôležité to začalo byť po tom, čo útoky Al-Kajdy 11. septembra 2001 posunuli pozornosť americkej zahraničnej politiky smerom k nadnárodnému terorizmu.
Európski členovia NATO reagovali tak, že sa odvolali na doložku Charty NATO o spoločnej obrane a poskytli USA pomoc v Afganistane, kde je v súčasnosti 32-tisíc vojakov NATO. A keďže sa zúčastňujú na spoločnom výcviku, členské krajiny NATO dokážu účinne konať, aj keď nie sú oficiálne angažovaní všetci členovia organizácie. NATO sa napríklad nezúčastnilo na vojne v zálive v roku 1991 ani na úvodnom ťažení, ale plánovanie a výcvik NATO zaistili, že členské krajiny dokázali efektívne spolupracovať, keď boli na to vyzvané.
Zároveň NATO po summite v Rige čelí viacerým problémom. Európa je rozdelená pokiaľ ide o americkú inváziu do Iraku a nie je politická vôľa angažovať tam NATO. Nový vzťah s Ruskom si vyžaduje starostlivé zvažovanie, a preto rýchle rozšírenie členskej základne o bývalé sovietske republiky, ako Ukrajina a Gruzínsko, by sa mohlo ukázať ako neľahké.
Z vojenského hľadiska je potrebné, aby európske štáty vynakladali viac peňazí na zabezpečenú komunikáciu, potenciál vytvárať vzdušné mosty, špeciálne operácie a pripravenosť na chemické a biologické bojiská, aby boli vo vojne proti terorizmu schopné účinne bojovať. Francúzsko sa obáva, že americký vplyv na NATO je priveľký a stavia sa proti globálnej úlohe, pri ktorej NATO nadväzuje zvláštne partnerstvo s Austráliou, Novým Zélandom, Japonskom a ďalšími krajinami. Francúzi sú znepokojení, že globálne ambície NATO, najmä vo východnej Ázii, by mohli vyústiť do nezhody s Čínou.
Najväčším problémom, ktorému dnes NATO čelí, je Afganistan. Vláda Hamída Karzáího zostáva slabá a hospodárstvo je naďalej silne závislé od produkcie ópia. Siete Talibanu a Al-Kajdy sa opäť vynárajú ako politické a vojenské hrozby. Nejedna členská krajina NATO s vojakmi v Afganistane má svoje "národné záujmy", ktoré obmedzujú možnosti nasadenia ich vojakov. Hoci summit v Rige niektoré z nich korigoval, aby bolo možné pomôcť spojencom v ťažkých situáciách, najviac práce na bojisku v južnom Afganistane robí Veľká Británia, Kanada, Holandsko a USA, kým francúzski, nemeckí a talianski vojaci sú nasadení na pokojnejšom severe.
Je ťažké predstaviť si, ako môže NATO so stabilizáciou Afganistanu uspieť, ak nebude ochotné vyčleniť viac vojakov a zaistiť veliteľom viac flexibility. Úspech si vyžiada i viac peňazí na rekonštrukciu, rozvoj a alternatívy pestovania maku na výrobu ópia. Vlády v Európe a USA sa obávajú rozpočtových problémov, ale poskytnutie výrazne väčšieho objemu prostriedkov sa v dlhšom výhľade môže ukázať ako krok, ktorý neskôr ušetrí ešte viac zdrojov.
Jedna z vysokých cien, ktoré si vyžiadala chybná iracká politika Bushovej administratívy, bolo odvedenie pozornosti a zdrojov od spravodlivej vojny v Afganistane. Keby bola len malá časť peňazí a síl vynaložených v Iraku venovaná Afganistanu, súčasná hrozba obrody Talibanu a Al-Kajdy by nemusela byť taká veľká. Irak, bohužiaľ, z politického procesu vo Washingtone odčerpáva všetok kyslík. Záchrane NATO pred významným zlyhaním pri jeho prvej väčšej skúške mimo Európy venuje pozornosť len málo ľudí.
Copyright: Project Syndicate, 2006
www.project-syndicate.org
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity v USA