Európska komisia predstavila minulý týždeň nový nástroj na zmierňovanie najostrejších dosahov globalizačných zmien na zamestnanosť v únii. Európsky globalizačný fond má byť ukážkou pragmatizmu EÚ voči deklarovanej nezvratnosti globalizácie a zároveň záchrannou vestou pre ľudí náhle zbavených práce. Kritici namietajú, že vankúšom -- a dokonca kontraproduktívnym.
European Globalisation Adjustment Fund, ako sa fond v plnom anglickom znení nazýva, prezentoval novinárom na tlačovej konferencii v Bruseli predseda Európskej komisie José Manuel Barroso a komisár EÚ pre zamestnanosť, sociálne záležitosti a rovnaké príležitosti Vladimír Špidla. Bol to práve bývalý český sociálnodemokratický premiér, ktorému sa pripisuje leví podiel na koncipovaní projektu.
Podnet ma vypracovanie dostala Európska komisia vlani od Európskej rady, ktorá po fiasku referenda o euroústave vo Francúzsku a v Holandsku analyzovala príčiny averzie voličov. Najmä Francúzi sa netajili nespokojnosťou so sociálnymi dosahmi globalizácie na život občanov. Najviac ich frustroval rozmáhajúci sa trend presunu tovární zo starých členských štátov EÚ do nových, resp. mimo hraníc únie. Zánik pracovných miest spôsobovaný relokalizáciou ovplyvňoval verejnú mienku. Tá si dostatočne neuvedomovala štrukturálnu povahu nezamestnanosti a často príliš čierne paušalizovala tienisté stránky globalizácie.
Európske podnikateľské a politické kruhy preto hľadali rozumné riešenie na prekonanie skepsy voličských más k ďalším eurointegračným plánom Bruselu. Najmä Európskej komisii sa prisudzovala byrokratická ľahostajnosť voči osudom občanov často vystaveným neférovej konkurencii z krajín a svetadielov s neexistujúcimi alebo minimálnymi sociálnymi, zdravotnými a ekologickými štandardmi.
Európska komisia si bola vedomá, že chrániť každého zo 450 miliónov obyvateľov EÚ pred všetkými negatívnymi prejavmi globalizácie nie je možné ani želateľné. Musela sa preto pustiť do hľadania záchranných mechanizmov, ich kalibrovania. Majú však slúžiť ako obranný val proti globalizácii a stavať Európu do defenzívnej a pasívnej polohy, alebo naopak, majú sa orientovať na využívanie nových príležitostí rodiacich sa počas globalizácie?
Globalizačný fond bude musieť prejsť schvaľovaním v členských štátoch a v Európskom parlamente. Vlna námietok sa dá čakať v starej európskej pätnástke. Podľa navrhovaného znenia totiž nebudú obete relokalizácie chránené rovnakou mierou. Tí pracujúci, ktorým sa fabrika presťahuje za hranice EÚ, dostanú pri splnení stanovených procedurálnych a vecných podmienok kompenzácie, preškoľovacie kurzy atď. Tí, ktorým sa však fabrika premiestni do nových členských štátov, vyjdú naprázdno.
Dá sa predpokladať, že toto odlišovanie budú ostro napádať v národných parlamentoch, a tie pritlačia Bruselu nôž na krk. Schválenie si vyžaduje konsenzus a každý členský štát disponuje právom veta. Ak by pôvodná pätnástka pretlačila relokalizáciu aj vnútri dvadsaťpäťky, zvýhodňovalo by to obyvateľov západnej Európy. Navyše, o obmedzené množstvo spoločných peňazí (ročne má byť k dispozícií 500 miliónov eur pre všetkých) by sa uchádzalo niekoľkonásobne viac oprávnených kandidátov. Brusel by musel buď sprísniť kritériá poskytovania alebo zvýšiť imanie fondu. Prípadne od celého projektu odstúpiť a prenechať zodpovednosť národným vládam.
StoryEditor